Home Reprezentácia Legionári v slovenskej reprezentácii
Legionári v slovenskej reprezentácii Tlačiť E-mail
Nedeľa, 20 September 2009 19:01

V  doteraz uverejnených článkoch na tému reprezentácia som sa venoval faktickému hodnoteniu zápasov reprezentácie.  V tomto článku sa budem  venovať polemike s textami I. Tatranského, ktoré na túto tému uverejnil na jeho webe. Jednou z tém, ktorú Tatranský pravidelne živí, sú tzv. legionári a v tomto článku sa budem venovať tejto téme. Východiská pre môj text sú nasledujúce: súhlas alebo nesúhlas s nomináciou legionárov pokladám za legitímny. V mojom texte ale skúsim ukázať, že pre nomináciu legionárov existovali objektívne dôvody.  Ostatnými obvineniami Tatranského ako je nedostatok "slovenskosti", preferencia osobných záujmov a priateľských vzťahov,  škodenie slovenskému bridžu, atď sa sa zaoberať  pochopiteľne nemienim.

Začnem rokom 2008. V článku venovanom v bridžovom svete v skutku ojedinelému osočovaniu reprezentácie vlastnej krajiny hrajúcej na ME v Pau v roku 2006  si I.Tatranský zobral na mušku aj Anatola Filipa a jeho národnosť a označil ho za "nejakého legionára, ktorý je už za zenitom svojej výkonnosti". Pozoruhodné je už netradičné vyjadrenie sa  o výkonnosti niekoho iného. Verejné negatívne posudzovanie výkonnosti iných a znižovanie kvality hry iných nie je v bridži bežné a pokladá sa za porušenie nepísaných pravidiel o gentlemanskom prístupe ku hre iných hráčov a pokiaľ sa také čosi robí, tak sa robí autorizovanými osobami, od ktorých je to očakávané v rámci ich v tomto smere nie veľmi príjemných povinností (napríklad kapitánom družstva pri zhodnotení účasti na nejakej súťaži, napríklad ja mám takéto právo ako kapitán reprezentácie, ale pokiaľ to nie je nevyhnutné, tak toto právo nemienim využívať tak, že by som verejne negatívne posudzoval výkonnosť hocikoho.). Pre Tatranského však takéto posudzovanie a verejné odsudzovanie hry iných nie je ojedinelé. Spomínam si, ako som kedysi kritizoval mechanické prideľovanie finančných prostriedkov pre rozvoj juniorského bridžu hráčom, ktorí mimo ich zinkasovania nerobili pre svoj herný rozvoj nič. Odpoveďou  na túto kritiku bol Tatranského útok na moju hernú úroveň.  Aj v uvedenom článku o ME v Pau je hlavne zo začiatku zreteľne vidieť obviňovanie páru Filip-Velecký. Potom sa však v polovici súťaže objavilo hodnotenie hráčov Butlerom, v ktorom spomínaný pár bol v plusoch a Tatranský musel aspoň trochu zmeniť tón, lebo sa ukázalo, že realita nie je v zhode z jeho osobnými nevraživosťami.

Vrátim sa však ku osobe A. Filipa a ku poznámke, ktorú na jeho adresu uviedol vo svojom článku Tatranský.  Je pravda, že Toli má české občianstvo. Má ho celý svoj život, narodil sa totiž  v Prahe. Väčšinu života však prežil v Bratislave. Na Slovensku sa naučil hrať bridž, na Slovensku naučil hrať bridž mnohých iných vrátane začiatočníkov, pričom mnohým pokročilým pomohol v raste ich výkonnosti.  Za Bratislavu hral dlhodobo ligové súťaže, za Bratislavu hral desiatky rokov na mnohých zahraničných a domácich turnajoch. A za Slovensko hral na medzinárodných súťažiach, napríklad na Pohári priateľstva zvanom aj Majstrovstvá socialistických krajín.  Vtedy odohral za Slovensko desiatky medzištátnych zápasov a nikomu jeho neslovenská národnosť nevadila. Nevadila preto, lebo slovenská bridžová verejnosť pokladala Toliho za integrálnu súčasť slovenského bridžu, za človeka, ktorý pre slovenský bridž a jeho rozvoj obetoval nielen množstvo času, ale aj nemálo finančných prostriedkov a pokladala ho za jedného z  najlepších slovenských hráčov v histórii (ja som presvedčený, že Toli je najlepší slovenský hráč, čo sa týka zohrávky a myslím, že aj z hľadiska väčšiny ostatných  parametrov hry predstavuje to najlepšie, čo sme v bridži kedy mali). Jeho úspechy, jeho víťazstvá boli a sú aj úspechmi a víťazstvami slovenského bridžu a nikto od nich nedával ruky preč len preto, že mal české občianstvo. Toto všetko väčšina našich starších alebo zainteresovaných hráčov vie, prípadne tuší. Avšak  nemusia to vedieť  všetci, napríklad mladí hráči. Polopravdy typu český legionár s upadajúcou výkonnosťou  navodzujú dojem, že do reprezentácie bol nominovaný  nejaký trasľavý dedo, ktorý nemal nikdy nič spoločného so slovenským bridžom. Bokom tak zostává druhá, oveľa významnejšia polovica pravdy: nominovaný bol hráč, ktorého bridžová kariéra je pupočnou šnúrou spätá so slovenským bridžom a ktorý si stále udržiava svoju špičkovú výkonnosť.  Pre mňa a som si istý, že pre veľkú väčšinu členov SBZ Anatol Filip nie je legionár, ale vždy bol a bude slovenským hráčom.

Filip nie je pre Tatranského jediný legionár, ktorý bol a nemal byť nominovaný. Ďalším nominovaným je Mikolaj Albrycht (bbo nick Bitels), poľský junior, ktorý bol nominovaný do juniorského družstva na MWSG v Pekingu. I.Tatranský sa touto súťažou zaoberal vo svojom texte venovanom tejto súťaži a nomináciu  Bitelsa odsúdil hlavne z nasledovných pozícií:

  1. došlo ku porušeniu podmienok súťaže a SBZ vlastne podviedlo organizátorov, ktorí boli "nepozorní" a prehliadli porušenie podmienok súťaže, respektíve porušenie podmienok prešlo vďaka benevolencii organizátorov,
  2. zahraničný hráč obsadil miesto, ktoré mohol zaujať slovenský junior.

K bodu 1.  Na tejto súťaži naozaj mohli hrať spolu len hráči, ktorí sú členmi tej istej federácie.  Ako sa teda Bitels, pôvodne člen poľského bridžového zväzu, dostal do slovenskej nominácie, keď transnacionálny pár (ako transnacionálni sa označujú hráči, ktorí sú členmi rôznych federácií) podľa podmienok súťaže nebolo možné nominovať? K veci ešte patrí jedna veľmi dôležitá informácia: nomináciu ohlasuje dotyčný zväz pomocou registračného formulára na webe a programovo je to zariadené tak, že možno nominovať len členov dotyčnej federácie. A nakoľko Bitels hral v roku 2004 na MS v Piešťanoch za Poľsko, tak bol  odvtedy registrovaný ako člen poľského bridžového zväzu PZBS. Urobiť nejaký podvod by znamenalo zaregistrovať ho do slovenského družstva, pričom by zostal členom PZBS. To  je ale  technicky nerealizovateľné.  Možnosti podvodu bránia  aj iné organizačno-technické dôvody,  ale tento je tak rukolapný, že je zrejme, že žiadny podvod sa konať nemohol.  A ani sa samozrejme žiadny podvod nekonal. P-SBZ požiadalo Svetovú bridžovú federáciu WBF o povolenie pre Bitelsa hrať za slovenskú reprezentáciu, o našej žiadosti pozitívne rozhodla tzv. Credentail Committe (informovaný bol aj vtedajší prezident WBF Damiani) a Bitels bol následne v databáze WBF preregistrovaný za člena SBZ (je ním aj teraz, v dobe písania tohto textu.)  Až potom ho mohol prezident SBZ P.Belčák uviesť v nominačnom formulári do tejto súťaže. Tento postup platil pre každého nominovaného hráča, čiže aj povedzme pre už spomínaného Filipa a tí, čo nomináciu niekedy ohlasovali EBL alebo WBF, ho dobre poznajú a vedia, že tento systém nemožno oklamať.  V súhrne možno jednoznačne povedat, že nedošlo ku žiadnemu porušeniu podmienok súťaže, žiadna nepozornosť alebo benevolencia organizátorov, ale naopak: seriózne a transparentné konanie v duchu a podľa litery zákona so súhlasom kompetentných orgánov WBF a dokonca so súhlasom a podporou samotného prezidenta WBF. Zodpovední ľudia v P-SBZ nehrali žiadny vabank s kreditom krajiny. 


K bodu 2. Tento bod znie pre nezainteresovaného čitateľa možno hodnovernejšie ako predošlé obvinenie P-SBZ z nelegálneho a podvodného konania.  Avšak neunáhlite sa. Nominácia Bitelsa je komplikovaná udalosť ovplyvnená viacerými faktormi. Začnem majstrovstvami ME v Prahe v roku 2004, kde skončilo Slovensko na poslednom mieste.  Umiestnenie bolo viac-menej očakávané a bolo následkom toho, že sme do súboja s hráčmi hrajúcimi bridž priemerne asi 10 rokov, poslali tých našich zopár hráčov, ktorí bridž hrali zhruba rok; jeden z nich dokonca len pár týždňov. Posledné miesto našich štyroch hráčov znechutilo natoľko, že dvaja z nich odložili bridž ad acta na stálo, kým ďalší dvaja  si ho občas zahrajú, ale žiadne vyššie ambície neprejavujú a sú na periférii bridžového diania. Na ďalších ME juniorov  skončilo Slovensko zase na poslednom mieste. Priepasť od ostatných síce už nebola taká veľká ako predtým, ale posledné miesto motivačne na väčšinu z nich nezapôsobilo, čo sa prejavilo aj na následných tréningoch juniorského družstva: boli problémy s dochádzkou, s dodržiavaním termínov a plnením úloh. Nerovnaký prístup ku plneniu úloh viedol ku vnútornému konfliktu v družstve a prakticky k jeho rozpadu. Zároveň bolo zrejmé, že pre toto družstvo nie je lákadlom účasť v Pekingu sprevádzaná ďalším debaklovým umiestnením. Poslať iných juniorov alebo aspoň niektorých iných juniorov by bolo krokom  z blata do kaluže, lebo iní juniori na sebe pracovali ešte menej a boli výkonnostne slabší, čo by opäť smrdelo posledným miestom alebo blízko v jeho okolí. Možno sa to niekomu páči, ale mne nie. Nemyslím si, že slovenský bridž má permanentne tróniť na poslednom mieste tabuľky. Nemyslím si, že takéto umiestnenie hráčom pomôže. Ba práve naopak, prax ma presvedčila, že im skoro určite uškodí.  Po predošlých negatívnych skúsenostiach som sa stal zástancom pravidla radšej na súťaž neísť v prípade, že hrozí debaklovým výsledkom. Priame škody sú totiž jednoznačne väčšie ako hypotetický prínos v podobe tzv. získaných skúseností. O potencionálnom prínose v podobe skúseností možno hovoriť len u hráča, ktorý ma za sebou dostatočnú hernú rutinu. Poslať na špičkové podujatie začiatočníka alebo hráča hrajúceho povedzme 2-3 roky je možno vhodné pre extrémne talentovaného hráča, ale u väčšiny mladých hráčov je to hodenie do jamy levovej s riskovaním všetkých následných negatív, vrátane toho, že mladý hráč si povie, že si nájde iného koníčka alebo že bridž bude pokladať len za doplnkového koníčka popri iných mnohých lákadlách v našom súčasnom svete. Avšak nejde len o samotných mladých hráčov, ktorým účasť na neúspešnom podujatí prináša skôr nechuť ku bridžu ako povzbudenie do hry. V hre je aj kredit krajiny. Vám sa páči, ak je Slovensko sústavne posledné? Áno? Pochybujem. Mne ale určite nie. Ja totiž viem, koľko škody urobilo slovenskému bridžu posledné miesto na Nation Cup v Bonne v roku 2006 a čoskoro o tom čosi v inom texte napíšem. Teraz však zostanem u toho, že neverím v užitočnosť tzv. skúseností u hráčov, ktorí ešte bridžu prakticky ani  nerozumujú a že nemám chuť likvidovať prípadné talenty sústavnými poslednými miestami na súťažiach.

Z uvedených dôvodov situácia ohľadom nominácie do Pekingu zhruba 8 mesiacov pred začiatkom súťaže vyzerala patovo, čo znamenalo, že do Pekingu sa asi nepôjde. Dôvodom patu bola skutočnosť, že akékoľvek družstvo zostavené výlučne slovenských hráčov by bolo zase zostavené ad hoc, malo by 2 nezohraté dvojice, bolo by slabšie ako družstvo z Jesola a jeho jediným plusom by boli platonické reči o investíciach do mládeže, ktoré sa musia vrátiť. Hodnotenie sa ale prudko zmenilo, keď sme vzali do úvahy možnosť nominovať Bitelsa. Áno, Thomas Bessis  alebo Marion Michielsen by boli iste lepší. My sme však nepotrebovali hviezdu, ale normálneho a spoľahlivého hráča s väzbou na slovenský bridž. Bitels hral I.ligu za Lozorno a bol aj členom SBZ. A nie Bessis šiel celú noc autom z Warszawy na ligu na Slovensko, ale bol  to Bitels a ani nemukol, keď sa po výhre vymyslelo, že za odmenu pôjde zvyšok družstva do Jesola, pričom sme všetci aj spolu s ním mohli ísť na transnacionálne ME do Turecka. Proste Bitels čosi pre slovenský bridž urobil a aj čosi obetoval. Jeho nomináciou sme však nesplácali ziadny dlh. Naopak: istým spôsobom sme ho využili. Vďaka jeho nominácii sme mohli nominovať vnútorne a herne kompatibilné družstvo do Pekingu. Možnosť jeho nominácie znamenala oživenie hráčov, objavila sa opäť chuť hrať a trénovať. Bez jeho nominácie by sme družstvo pravdepodobne nedali dokopy a ak áno, tak by bolo znova kandidátom na výrazne slabšie umiestnenie a vnútorný rozpad. Verili sme, že Bitels bude hrať dobre a v tomto odhade sme sa nepomýlili. Nomináciou Bitelsa vznikol základ juniorského družstva pre Peking. O voľné miesto bolo usporiadaná dvojkolová kvalifikácia, v ktorej uspel pár Miklík-Kemeňová. Družstvo do Pekingu bolo vytvorené. A neurobilo tam hanbu. Naopak, pár Albrycht-Tomcáni postúpil dokonca do finále súťaže párov. Tam však už vyčerpaní z dlhodobej a namáhavej súťaže nemali dostatok energie na lepší bridž. Aj tak však šlo o prvú finálovú súťaž v slovenskom drese.


Takže moje odpovede na Tatranského tvrdenia sú nasledovné:

1. nominácia Bitelsa bola v súlade s pravidlami WBF a akékoľvek iné tvrdenie je praobyčajná lož.

2. podľa môjho názoru práve nominácia Bitelsa umožnila účasť slovenského juniorského družstva v Pekingu, lebo zostaviť iné družstvo sa nedalo zostaviť pre neochotu kľúčových hráčov akceptovať takéto zloženie a aj pre moju neochotu poslať na súťaž ďalších kandidátov na posledné miesto s prípadným negatívnym dopadom na ich chuť venovať sa bridžu.


Záverom dodám, že Filip a Albrycht nie sú jediní legionári, ktorí hrali v slovenskom reprezentačnom družstve. V Open team v Pekingu ešte hrala Eva Suchá. Nespomínam si však, že by bola predmetom podobných útokov jako vyššie menovaní, takže sa nebudem ani zaoberať dôvodmi jej nominácie. Chcem sa ešte vysloviť vysloviť ku budúcnosti legionárov v slovenskej reprezentácii.  Napriek  všetkému nepokladám nominácie legionárov obecne za vhodný a pre slovenský bridž za prospešný nástroj a budem sa snažiť v budúcnosti tejto možnosti vyhnúť.  Avšak ak si budem myslieť, že je to pre slovenský bridž prospešné, tak sa takejto nominácii nemienim vyhnúť. Každopádne v súčastnosti nevidím dôvod pre zopakovanie nominácie Albrychta alebo Suchej, prípadne ďalších a pritom naozaj kvalitných kandidátov, ktorí v poslednom čase prejavili záujem o hru v našej reprezentácii. Iná však bude situácia, ak sa podarí vytvoriť ženskú reprezentáciu, kde by Suchá mala svoje miesto. A zároveň nevidím dôvod v pripade potreby nenominovať Filipa do open družstva. Pre mňa je Filip slovenský hráč a jeho iná ako slovenská národnosť len formálný údaj. Som rád, že to takto vidí aj drvivá väčšina členov SBZ, ktorí  hlasovaním na konferencii SBZ odmietli direktívny prístup nesúhlasiaci s nomináciou legionárov do slovenskej reprezentácie a skláňam sa pred prejavmi ich racionality na jednej strane a na druhej strane pred odmietnutím obmedzeného nacionalistého pohľadu, ktorý týmto hlasovaním demonštrovali.

 

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť

„Kdo má tak málo fantazie, že své lži musí opírat o důkazy, měl by raději rovnou mluvit pravdu.“ Oscar Wilde