Viete že, majstrovstvá Československa v súťaži párov bola kedysi súťaž, na ktorú sa bolo treba prebojovať cez predchádzajúce kvalifikácie? A to prosím pekne vo finále hralo 52 párov.

Fungovalo to tak, že ústredie českého bridžového zväzu (ďalej ČBS), vtedajšia strešná organizácia nielen českého, ale aj slovenského bridžu, rozdelilo týchto 52 miest na tri kôpky: jednu pre pražských hráčov, druhú pre zvyšok Čiech a tretiu pre Moravu a Slovensko. Delenie bolo viac menej spravodlivé, odzrkadľovalo počet hráčov a ich hernú kvalitu v jednotlivých oblastiach. Tie si potom určili svoje pravidlá pre postup do finále majstrovstiev republiky. Morava a Slovensko sa ešte o pridelené miesta nejakým dohadovaním podelili, prípadne mená účastníkov vyplynuli z umiestnení na vopred dohodnutých súťažiach. Z uvedeného vyplýva, že majstrovstvá republiky párov bola prestížna súťaž, o ktorú bol medzi hráčmi naozaj slušný záujem.

Finále majstrovstiev republiky sa v tomto období hrávali skoro vždy v Prahe. Neskôr sa s umiestnením trochu experimentovalo, hral som takéto finále napríklad aj v Olomouci, ale to bola skôr rarita. Hrávalo sa v centre, neďaleko Václavského námestia, na Vodičkovej ulici, v doteraz existujúcej reštaurácii u Bumbrlíčka. V tomto vtedajšom centre pražského, ale aj československého bridžu sme odohrali množstvo súťaží.

Pred 50 rokmi sa rozdania miešali ručne, rozlohy sa zapisovali do zápisového lístka, rozdania sa ručne duplikovali pre ďalšie sekcie, licitačné boxy neexistovali, nealertovalo sa, u stolíkov sa fajčilo. Vyzerá to akosi plebejsky, ale na druhej strane bolo oblečenie mnohých hráčov sviatočnejšie než je dnešný zvyk. K atmosfére patrí, že súťaž sa počítala ručne, pričom sa vymýšľali rôzne techniky pre topovanie rozdaní. Občas sa stalo, že sme sa výsledkov pred odchodom na vlak nedočkali a potom - lebo napríklad telefón nemal každý, telefón nebola lacná záležitosť, naviac to bola za komunistov protekčná služba, ku ktorej nebol prístup umožnený každému - to bola aj otázka dní, niekedy i týždňov, kým človek zistil svoje umiestnenie.

Majstrovstvá Československa bývali trojkolové. Nech mi je odpustené, ale ako tie 3 kolá organizačne prebiehali, si už nepamätám, českí organizátori bridžových súťaží boli zvyčajne veľmi inovatívni. Je ale možné, že 52 párov len rozdelili na 4 skupiny po 13 párov, ktoré potom hrali proti sebe. A možno to bolo nejako ináč. Ono to vlastne ani nie je pre náš príbeh dôležité. Dôležité je, že v treťom kole majstrovstiev hraných pred 50 rokmi sa odohrala udalosť, na ktorú sa potom dlhé roky spomínalo a niektorí sa pohrávali s myšlienkou, že si ju zopakujú. Čo sa stalo?

Účastníkom súťaže bola aj vtedajšia reprezentačná dvojica Neklan Chmelík a Jozef Kopecký.A nedarilo sa im. Po dvoch kolách boli nielen bez šance, ale na chvoste súťaže. Možno len špekulovať, prečo tomu tak bolo. Bridž je občas krutý a potrestá aj nevinných. Ale zvyčajne je za neúspechom samozrejme aj zlá hra. Nech už boli ale dôvody zlého umiestnenia vtedajšieho špičkového páru akékoľvek, je zrejmé, že hráči boli dosť znechutení a tak siahli ku na pohľad drobnej recesii, ktorou sa chceli odreagovať. Rozhodli sa v treťom kole pasovať bez ohľadu na kartu. Pozor, nešlo o pass systém - odpasovať rozdanie bez ohľadu na kartu a hrať pass systém sú rôzne kategórie. Ináč ani zmena licitačného systému na iný licitačný systém, čiže aj na pass systém by nebola možná. Prečo?

Vtedy totiž bolo pred súťažou nutné vedúcemu súťaže odovzdať za každý pár licitačnú kartu. Takto sa zaisťovalo, že pár nerobil počas súťaže zmeny v licitačnej karte, prípadne ich robil s vedomím rozhodcu tak, že za ním počas súťaže zašiel a potrebu zmeny mu ohlásil, pričom mohol predpokladať, že rozhodca zmenou práve nadšený nebol. Pár Chmelík-Kopecký však žiadnu "zmenu" rozhodcom neohlásil a aj keby to nebodaj skúsil, tak by im to nebolo povolené. Takže tento pár hral nedovolený licitačný "systém". A to už nehovorím o tom, že samotná zmena licitačného systému povedzme na iný seriózny licitačný systém (myslím, že vtedy sa hral napríklad Acol, Limit, nejaké poľské systémy, do módy prichádzali talianske systémy ako Rímsky tref či Livornské káro) je sporná záležitosť. Druhým problémom bolo to, že Chmelík s Kopeckým súperom nie vždy povedali, že hrajú - nazvime to - totálny pass systém. Tretím a najväčším problém bola zrejmá skutočnosť, že týmto postupom znevážili samotnú súťaž. Proti ich hre podal jeden pár protest a následne jury rozhodla eliminovať ich výsledky v treťom kole a zároveň ich vylúčiť zo súťaže. Tam to však s trestami neskončilo, bolo im aj na určitý čas zakázané reprezentovať. Uvedené tresty boli podľa mňa úplne v poriadku, lebo ich postup bol vrcholne nešportový a priamym úderom na bridžovú predstavu o fair play.

V súvislosti s touto aférou spomeniem ešte dve fámy. Jedna fáma - v neskorších rokoch pomerne rozšírená - sa týka výsledku tohto páru v treťom kole. Táto fáma tvrdí, že ich výsledok v treťom kole bol lepší ako v predošlých dvoch kolách. Pamätám si, že som si túto fámu o niekoľko rokov neskôr overoval u vtedajších reprezentačných kolegov týchto hráčov, ktorí ju popreli. Samotný predmet fámy je smiešny - ak to tak bolo, tak to ukazovalo skôr na ich príšerný licit predtým než na skutočnosť, čo bolo obsahom samotnej fámy: že v bridži je lepšie nelicitovať ako licitovať. Pre bridž totiž podľa mňa platí, že bridž je licitačná hra (bridge is bidding game), licit je jej najzaujímavejšia časť. Nelicituješ, nedávaš partnerovi informácie, utajuješ kartu, tak nehráš bridž.

Druhá fáma je skôr zaujímavosť a tejto aféry sa priamo netýka. Mnoho ľudí si myslí, že Československo dlho nebolo členom EBL a dokonca túto mylnú informáciu inzerujú. Nuž práve uvedený pár - keď mu uplynul trest - sa zúčastnil v družstve Československa majstrovstiev Európy v Dubline v roku 1967, pričom Československo bolo aj účastníkom predchádzajúcich ME vo Warszawe v roku 1966 (to nie je preklep, ME sa vtedy hrali každý rok, btw: súťaž družstiev sa hodnotila od 4-4 do 8-0). Uznanie za to patrí vtedajšiemu aktívnemu funkcionárskemu kádru ČBS a aj hráčom, ktorí museli zaplatiť na tie časy značné čiastky za vlastného vrecka za takúto účasť. Rok 1968 a okupácia Československa však zasadili aj bridžovému hnutiu tvrdú ranu, niektorí hráči a funkcionári emigrovali, zmenila sa politicko-spoločenská klíma, takže z nádejného medzinárodného vstupu našich hráčov (nielen českých, ale aj slovenských, napríklad vraj pár Ďuso Kováč - Martin Šnábl hral v 60. rokoch na ME párov) zostalo torzo, ktoré sa síce občas naplnilo opätovnou účasťou družstva na ME (1973,1989), ale aj tak možno hovoriť o medzinárodnej izolácii, ktorá nás veľmi poškodila.