Home EdoWell Pewnego razu
Pewnego razu Tlačiť E-mail
Piatok, 06 Jún 2014 16:05

Pewnego razu (preložil by som to voľne ako "raz") bola rubrika v poľskom časopise Brydž. Nemám kompletný prehľad, kedy sa táto rubrika objavovala, nemám ani zďaleka všetky ročníky tohto časopisu, ale určite vychádzala v sedemdesiatych rokoch a možno aj neskôr. Na Slovensku bolo treba časopis objednať v bratislavskom poľskom kultúrnom stredisku, kde pracovala z Poľska pochádzajúca pani Šnáblová, manželka to Martina Šnábla, výborného hráča, neoceniteľného bridžového učiteľa a nenapodobiteľného ľudského vzoru. Brydž potom napodiv doručovali celkom pravidelne, prípadne s malým oneskorením zvyčajne zapríčinením tým, že Poliaci zase raz povstali proti boľševikom a tak bridž bol dočasne na druhej koľaji.

Malá odbočka. V týchto rokoch bolo bridžovej literatúry alebo časopisov pramálo. Poľský mesačník Brydž bol prakticky jediný ľahko dostupný zdroj, ktorý našich hráčov pravidelne informoval o dianí v zahraničí. Bol však nielen informačným zdrojom, ale aj inšpiráciou, napríklad v licitačnej teórii. Okrem toho sme mali prístup ku spravodajovi ČBS, ktorý v ČBS na kolene vydávali a občas dosť ľutujem, že som tieto čísla nezbieral a nemám ich odložené (povzbudivé bolo, že som počul o projekte, ktorý má tento spravodaj digitalizovať a umiestniť na web). Skvelou vecou bola bridžová literatúra, ktorú v pomerne veľkom množstve pre našich hráčov sprostredkoval pražský Láďa Mařík. Mařík ako veľký propagátor a nadšenec bridžu kvalitne preložil desiatky kvalitných kníh. Mať však v ruke preklad, to ešte v týchto rokoch neznamenalo veľa. Preklad bolo treba dostať ku čitateľom a amatérskym spôsobom to bolo naozaj pracné. Text sa písal na tzv. rozmnožovacie blany a potom sa strana po strane z týchto blán na špeciálnom stroji kopíroval. Chcelo to naozaj neoceniteľné nadšenie a často možno aj pohyb na hrane zákona, lebo akákoľvek rozmnožovacia technika bola za predošlého režimu evidovaná a kontrolovaná. Preložené texty sa potom na rôznych súťažiach predávali a takto sa dostali ku verejnosti, pričom medzi nimi boli perly ako Nesväté zdvihy Terenca Reesa alebo Tajomstvo víťazného bridžu od Jeffa Rubensa.

Poďme späť, k rubrike Pewnego razu. Autorom bol Janusz Mikke. Z textov vyplývalo, že Mikke je novinár a kvalitný hráč. Mikke humorným, občas ironizujúcim spôsobom popisoval prevažne rozdania, ktoré vypálili výrazne ináč než bol cieľ ich aktérov alebo hlavného aktéra. Proste veci sa nejako zvrhli, z vytýčenej výhry sa stalo Waterloo a pôvodné dobré - občas ale za aj za vlasy pritiahnuté - úmysly sa stali cestou do pekla. Mohla sa to stať už v licitácii ale aj v card play. V licitácii sa to neraz stalo vďaka systému Slava a chvala, čo bolo jeden z vtedy používaných bezpasových systémov v Poľsku. Nie že by ten systém bol horší ako iné bezpasové alebo prirodzené systémy, ale keďže s ním Mikke občas hrával, tak jeho používaním v rubrike vytváral pútavejšie a korenistejšie prostredie než štandardnými systémami. A keď sa niečo nepokazilo v licitácii, tak sa ešte stále mohlo pokaziť v card play. Alebo niekto v card play zažiaril tak, že rozdanie sa rovno mohlo poslať do spravodajstva z opátstva St. Titus. Takto vytvorené neortodoxné prostredie zaradilo rubriku medzi najpopulárnejšie v časopise a mnoho čitateľov začínalo práve u nej. Mikke v roku 1994 túto popularitu aj dokumentoval aj tým, že vydal knihu s názvom Pewnego razu, do ktorej zhrnul svoje populárne fejtóny.

Predpokladám, že vďaka týmto fejtónom sa Mikke stal v Poľsku medzi bridžistami naozaj populárnou osobou - veď populárnou bol konečne aj v Československu. A tak mi utkvelo v pamäti aj rozdanie, ktoré som proti hral proti nemu na jednom párovom turnaji vo Varšave. Mikke podobne ako všetci ostatní vylicitoval hru v drahej farbe, ale na rozdiel od nich nedostal kontru. Kontra bola nezmysel, ale keďže záväzok nešlo splniť, obrana brala porážajúci zdvih v bočnej farbe s držaním Jxx proti Qx, tak výsledok bol čistým topom. Mikke oprávnene nariekal a pýtal sa, prečo sme mu to urobili. Do fejtónu nás ale nedal. Nebolo prečo.

Niekedy v polovičke osemdesiatych rokov som poľský bridž prestal odoberať, už neviem prečo, ale marí sa mi, že sa vynorili nejaké problémy okolo distribúcie, ktoré síce neskôr boli odstránené, avšak objednávku som už neobnovil. Takže neviem, čo sa ďalej dialo z Mikkeho rubrikou a ani s ním samým. Mierne podozrivé bolo, že o ňom bridžovo nepočuť, ale na druhej strane, po páde komunizmu veľa ľudí preferovalo prácu alebo politiku, takže dôvodom mohlo byť hocičo. Aj moja neinformovanosť.

Až pred pár dňami som spozornel. Kdesi na webe som uvidel správičku, že Poliaci poslali do európskeho parlamentu dokonca Janusza Korwina-Mikkeho. Slovíčko dokonca naznačovalo, že táto voľba nie je celkom v kostolnom poriadku, ale najviac ma upútalo samotné meno. Google potvrdil, že ide o autora Pewnego razu, akurát dnes už má meno rozšírené o prídavok Korwin. Môžem len hádať prečo a či to naznačuje nejaký šľachtický pôvod alebo má meno Korwin iný význam. Mimochodom, Mikke používa skratku JKM a to je jedna z najznámejších skratiek v Poľsku. Je to tak: Mikke sa stal z bridžovej celebrity celospoločenskou celebritou. Akurát - ako sa pokúsim ukázať - celebritou kontroverznou, ale pritom pútavou. Nie je to hulvát, je to vzdelaný a slušne vystupujúci človek, akurát možno trochu blázon :).

Mikkeho životná dráha je naozaj zaujimavá. Narodil sa Varšave v roku 1942. Matka zomrela počas varšavského povstania. Maturoval v rodnom meste, študoval naraz na dvoch vysokych skolách, matematiku a filozofiu. V roku 1964 bol prvý raz uväznený. Bolo to za distribúciu letákov vyzývajúcich na podporu signatárov tzv. Listu 34, ktorí protestovali proti cenzúre. Školu potom dokončil s problémami, lebo poľská ŠTB nevrátila na univerzitu jeho index, čo sa odrazilo v administratívnych problémoch. V roku 1968 bol znova uväznený, tentoraz za podporu študentských protestov proti režimu. Mal zakázané učiť na vysokej škole a už nemohol dokončiť ďalšie vysoké školy, na ktoré sa medzičasom prihlásil (právo, sociológia a psychológia), takže napokon skončil "len" s dvomi diplomami. Školu podľa vlastných vyjadrení financoval z bridžových príjmov a to ako z publicistiky, tak z hry o peniaze (v Poľsku sa na súkromných akciách hrávalo o naozaj zaujímavé sumy). V tomto období hral bridž asi najlepšie, bol aj členom širšej poľskej reprezentácie.

Následne sa zamestnal na viacerých miestach ako vedecký pracovník. Stále pokračoval v rôznych protirežimných aktivitách, napríklad založil podzemné vydavateľstvo špecializované na ekonomickú literatúru liberálneho-libertariánskeho typu. V búrlivom období okolo roku 1980 charakteristickom založením odborov Solidarita sa pokúsil o aktívnu účasť v tomto hnutí, ale bol odmietnutý pre svoje radikálne názory. Po vyhlásení výnimočného stavu bol opäť uväznený, ale podobne ako predtým, bol po relatívne krátkom období prepustený. Mikke proste patril medzi veľmi širokú skupinu poľských intelektuálov, ktorí proti režimu vystupovali aktívne, ale nebol medzi nimi priveľmi vítaný, bol pre nich príliš extrémistický a tak bol skôr človek idúci vlastnou cestou. Čo sa týka rodiny, bol 2krát ženatý, má šesť detí, štyroch chlapcov, dve dievčatá.

Po roku 1989 Mikkeho aktivita doslova explodovala. Nie je možné jeho bohatú činnosť stručne popísať, takže len heslovite: stal sa poslancom, 4krát kandidoval na prezidenta, založil dve politické strany, inicioval lustračný zákon, kandidoval na rôzne iné funkcie ako starosta Varšavy, šéfa poľského šachového zväzu, hral v niekoľkých filmoch (väčšinou sám seba), naspieval napríklad pesničku, ktorá bola na vrchole domácej hitparády (pesnička bola orientovaná proti výberu daní), napísal nemálo kníh a článkov, jeho blog je najčítanejší poľský blog, atď.

Politicky sa JKM profiluje ako pravicovo liberálny, ideovo je odporca demokracie, ktorú pokladá za najhoršie možné zriadenie a je prívrženec monarchie. V Poľsku mali jeho strany podporu okolo 2 percent, prevažne medzi mladými a vysokoškolákmi. JKM si robí reklamu mnohými politicky nekorektnými vyhláseniami, ktorými vie zamestnať média na dlhé obdobie. V poslednom čase to boli napríklad nasledovné témy:

  • paraolympiáda je dôkazom úpadku mravov a kultúry, lebo sledovat miesto súťaže mladých a silných preteky invalidov je ako sledovať šachový súboj debilov.
  • ženy sú v priemere menej inteligentné ako muži a nemali by mať volebné právo, lebo nevolia racionálne. Pri hlásaní tohto názoru odvoláva na (údajne) podobný názor železnej lady, M. Tatcherovej.

Iné jeho pozoruhodné názory nájdete na stránke wikicitátov. Z uvedeného si možno ľahko odvodiť, čo si Mikke myslí povedzme o európskej únii. Nič pozitívneho samozrejme, ale Mikke ide ďalej. EU je podľa neho Hitlerovo dieťa, socialisti Hitlerovi vnuci. Bolo viacmenej jasné, že Mikke sa raz pokúsi dostať do európskeho parlamentu a tam svoje názory propagovať aj mimo domácej scény. Lenže komentátori pokladali jeho šance za mizivé. Tohto roku však jeho strana dostala cez 7percent hlasov, do európskeho parlamentu posiela štyroch poslancov (rovnako ako slovenský vládny Smer) a tak sa môžeme tešiť na jeho činnosť, je totiž aj brilantný diskutér, ktorý poľský Sejm mnoho razy prebral z letargie svojimi prejavmi a (občas excentrickými) nápadmi. Bude to pre bridžistov asi celkom pikantná zábava.

„Kdo se umí smát sám sobě, má právo smát se smát všemu ostatnímu, co mu k smíchu připadá.“ Jan Werich
 

Pridať komentár

Bezpečnostný kód
Obnoviť