Ráno som sa vybral na trh. Dnes je utorok. Utorok bol už za boľševika trhový deň. Je tomu tak dodnes.

Na trhu je zábava. Všetci predávajú reďkovky. Maslové. Stoja za starú belu. Ale nájdu sa aj iné tovary. Trhovníci predávajú klobásky, šunky, slaninky a rôzne iné domáce výrobky ako tlačenky, zabíjačkovú kašu či množstvo pomazánok temer ako v Tescu. Ja som kupoval čalamádu. Práve som ju ochutnával, keď vidím, že u bufetu oproti je známa tvár. Jej majiteľ si práve dával lángoš s množstvom cesnakovej šťavy. Bol celkom poriadne umazaný. Kto to preboha je? Tá moja pamäť... ale zrazu mi zaplo. Garozzo! Benito Garozzo!! Bol to určite on. Bol mu tak podobný, že ani cez 3D tlačiareň by sa nedala urobiť lepšia kópia. Čiže bol to originál. Aj sveter mal typicky garozzovský.

Úporne som rozmýšľal, čo urobiť. Predsa len stretnúť Benita v Nových Zámkoch a dokonca na trhu, to by prekvapilo aj bystrejších ľudí ako som ja. Napadlo ma (čo iného, všakže), že by som mohol popoludní zorganizovať bridžovú partiu. Moja by urobila lángoše so syrom a smotanou, to by ho určite prilákalo. Ale mám pochybnosti, či by to privolalo bratislavských legionárov holdujúcich v poslednom čase zdravej výžive a či by Benito tromfol nejaký šalát... Garozzo medzičasom skonzumoval lángoš a postavil sa do šóru na pivo (za boľševika takto ráno by ste alhohol nedostali, logicky teda ani Garozzo by na trhu nebol). Rozhodol som sa. Vehementne som sa tlačil dopredu s cieľom pozvať ho na panáka, keď sa Benito ozval: mladý, nepredbiehaj.