ČBZ kontra SBZ

Pred pár dňami sa konala členská schôdza ČBZ. O schôdzi toho veľa neviem, ale na jeden jej výsledok chcem poukázať a na tomto základe ponúknuť čitateľom malé zamyslenie na tému budúcnosti slovenského bridžu. Nepôjde o žiadne prevratné nápady alebo nové fakty, ale na druhej strane nižšie uvedený pohľad je svojím spôsobom alarmujúci.

Ide o to, ze na schôdzi boli zvolené orgány ČBZ: výbor ČBZ a kontrolná komisia ČBZ. Ich členmi sa stali v prevažnej miere mladí ľudia, prípadne ľudia v najlepšom veku. Záujem o prácu v týchto orgánoch bol väčší ako počet miest v týchto výboroch, takže delegáti mali z čoho vyberať. Myslím, že je možné konštatovať, že v Čechách je o organizačnú prácu okolo bridžu záujem a že tento záujem dokonca vytvoril konkurenčnú situáciu.

To je dramatický rozdiel oproti situácii u nás. Na Slovensku pred každou voľbou do predsedníctva tŕpneme, či nájdeme ľudí, ktorí budú úlohy spojené s touto funkciou vykonávať - pričom u niektorých z nich existujú ešte reálne obavy (a realita nás potom niekedy presvedčí, že boli odôvodnené) ohľadom toho ako ich budú vykonávať.

Druhý dramatický rozdiel je vo veku týchto funkcionárov. Priemerný vek predsedníctva SBZ je viac ako 64 rokov. Priemerný vek ekvivalentného orgánu ČBZ, člena výboru je cca 38 rokov. Rozdiel je teda viac 25 rokov. Najmladší člen P-SBZ je starší ako najstarší člen výboru ČBZ. Samozrejme, vyšší vek ešte nemusí znamenať problém. Ale pokúsim sa ukázať, že zároveň problém môže znamenať. Starší človek nepochybne menej rozumie novej dobe a potrebám s ňou spojenými. Starší človek je menej ochotný hľadať nové cesty, prešliapavať neznáme chodníčky. Naopak, zvyčajne trpí nechuťou ku rôznym inováciám. Nemá rád moderné projekty, ktoré pokladá za nerealizovateľné. Rád spomína na to, ako v minulosti bridž prilákal jeho a jeho priateľov ku tejto hre a čuduje sa, že to dnes nefunguje. A netýka sa to len funkcionárov. Budem tlmočiť pohľad (nie je môj, ale ťažko voči nemu niečo namietať) na jeden pokus o oživenie bratislavského bridžu. Zúčastnilo sa ho osem hráčov, väčšina z nich mala slušne nad 60. Mohla takáto veková štruktúra prilákať nezainteresovaných mladých? Ťažko. Druhou stranou mince je to, že ak ani seniori nepodporia takúto činnosť, tak už temer niet nikoho, kto by sa angažoval. Ocitli sme sa v akomsi variante hlavy 22: hocičo, čo robíme, môže byť kontraproduktívne.

Kultúra verejnej angažovanosti.

Ak sa vrátim k úvodu, tak pri porovnaní Slovenska a Čiech možno povedať, že historicky existuje rozdiel v miere občianskej angažovanosti. A nie je daný tým, že by česká spoločnosť bola výrazne aktívnejšia ako je nejaký európsky priemer. To neplatí, lebo ani Česi nie sú v tomto smere preborníkmi, ale stále majú vyššiu mieru angažovanosti než je zvykom na Slovensku. Vystupovať v prospech verejného záujmu - a rôzna spolková činnosť, športová činnosť, charitatívna činnosť a iné formy združovania sú akcie konané v prospech verejného záujmu - nie je u nás jednoducho v móde: ešte stále vyhráva pasivita nad občianskou angažovanosťou. Touto kultúrou pasivity je nasiaknuté aj bridžové prostredie. Teoreticky ide aj o generačný problém, ktorý by mala vyriešiť mladšia generácia vyššou angažovanosťou - ale to je teória, lebo žiadne prejavy vyššej angažovanosti nám mladšia generácia neponúka (a ak ponúkla, tak sa nechala rýchlo znechutiť).

Bez Bratislavy to nepôjde.

Neexistencia funkčného bridžového klubu v hlavnom meste je pre slovenský bridž katastrofálny stav. Hlavné mestá v susedných krajinách sú centrami a oporami národných bridžov. Bez nich by maďarský, rakúsky alebo český bridž nebol ani polovičný. Tak je to aj so slovenským bridžom dnes. Slovenskému bridžu veľmi chýbajú bratislavskí hráči. V Bratislave sa slovenskému bridžu strácajú nielen domorodci, ale aj prisťahovalci alebo študenti - lebo nemajú ako upevniť svoj vzťah ku našej hre a tak ich bridžové puto ochabuje, až sa pretrhne. Mimo týchto za dnešnej situácie deštrukčných kvantitatívnych vplyvov existujú aj iné, napríklad kvalitatívne: ohrozená je napríklad kontinuita "bratislavskej" bridžovej školy, čo negatívne vplýva na celoslovenskú úroveň. Bratislava pôsobila kedysi ako zdroj bridžistov pre vidiek, dnes ich pohlcuje, zmrazuje, umŕtvuje. Tento stav je chorý, je neúnosný a treba ho zmeniť.

Ako ďalej?

V posledných zhruba desiatich rokoch sa podarili mnohé dobré veci. Pohybujeme sa v štandardnom internom právnom prostredí, máme funkčné orgány, sme schopní zorganizovať pravidelné domáce alebo medzinárodné súťaže, sme schopní poslať reprezentácie na medzištátne podujatia, máme aj niekoľko nezanedbateľných výsledkových úspechov. Z pohľadu iných možno nič moc, ale nebolo tomu tak vždy, skôr naopak a hlavne máme základňu, na ktorej možno stavať. Zároveň ale platí, že perspektívy slovenského bridžu nie sú povzbudivé. Naša herná základňa je stále veľmi úzka, naši hráči starnú rýchlejšie ako pribúda mladých. Tento "demografický" trend treba zvrátiť. Ako? Budúcnosť slovenského bridžu majú v rukách ľudia, pre ktorých bridž je takou hodnotou, že sú preň ochotní aktívne sa angažovať a čosi aj prípadne obetovať. Každý z nás si tieto veci musí sám prehodnotiť a podľa toho konať.