Na vlaňajšej jesennej časti slovenskej bridžovej ligy vedúci súťaže ohlásil, že varovania za prekročenie času z jarnej časti súťaže zostávajú v platnosti aj pre jesennú časť a pokiaľ niektoré z družstiev, ktoré v jarnej časti obdržalo takúto výstrahu alebo už v jarnej časti bolo za prekročenie času penalizované, prekročí čas aj v tejto jesennej odvete, tak dotyčné družstvo bude rovno penalizované stratou 1VP a podobne sa bude postupovať pri jeho ďalších časových priestupkoch.

No. V súvislosti s touto situáciou by sme mohli viesť diskusiu o tom, či toto rozhodnutie vedúceho súťaže má dostatočnú oporu v pravidlách a v súťažnom poriadku (v českom či v slovenskom alebo prípadne v hociktorom inom), ale bola by to neplodná debata. Konečne ako neskôr z tohto textu uvidíte, tak jeho cieľom je upozorniť na problémy súvisiacie s časovými limitmi a nie skúmať, či rozhodnutie vedúceho súťaže bolo oprávnené. Každopádne ma jeho oznam inšpiroval ku napísaniu tohto článku - pričom sa budem zaoberať témou časových trestov a určenia vinníka.

Ako začať? V roku 2000 sa majstrovstvá sveta v bridži hrali na Bermudách. Vo finále súťaže žien, v tzv. Venice cupe, sa stretli družstvá USA a Holandska. Finále sa hralo na osem kôl, každé po 16 rozdaní. Tu je tabuľka výsledkov jednotlivých kôl:

Ako vidíte, majstrom sveta sa stalo Holandsko, ktoré historicky najmenším rozdielom 0.5 impu porazilo družstvo USA. Z jednotlivých kôl je zaujímavý neštandardný výsledok štvrtého kola, ktoré skončilo pomerom 30.25-12.75 imp (ak tieto čísla na obrázku nevidíte, nemusíte isť k očnému, lebo na obrázku je tzv. "zaokrúhlený" výsledok). Čo sa stalo?

V roku 2000 boli impy rovnako ako dnes ešte nedeliteľné (kto vie dokedy - chlapi už podelili VP na stotiny, takže možno niekedy v budúcnosti podelia aj impy, možností je k tomu milión, "dobrou" cestou môže byť napríklad počítačová analýza rozdania, pravdepodobnosti splnenia jednotlivých záväzkov, potom programové ohodnotenie koncepcie zohrávky, obrany a už máte toľko dát, že môžete impy deliť aj na atómy, ak sa tak rozhodnete). Ak dnes vidíte niekde desatiny impov, tak z toho vyplýva, že dotyčný výsledok sa musel zrodiť nejakým rozhodcovským zásahom. Tak to aj bolo. V štvrtom kole finále hráčky skončili hru 5 minút po limite. Hráčky boli opakovane varované, že sú v časovej tiesni, ale premýšľali (správne) viac o hre ako o časovom limite. Posledné varovanie odznelo 10 minút pred koncom, keď bolo treba odohrať ešte 2 rozdania. Hráčkam to trvalo obvyklých 15 minút. U stola sedel aj oficiálny pozorovateľ. Podľa jeho zápisu mali zdržanie na svedomí Američanky v pomere 3:1. Rozhodcovia na základe toho rozhodli o udelení 5 impového trestu v pomere 3:1, 3.75-1.25 impu, čiže čistá strata USA bola 2,5 imp. Tento zásah sa nakoniec ukázal byť rozhodujúci, pripravil Američanky o titul a ako to v prípade USA (ale nielen USA) býva, stal sa zdrojom značných kontraverzií.

Spomenuté kontraverzie by boli asi zaujímavé a zábavné, nás však bude zaujímať ako oficiálny pozorovateľ došiel nato, ze družstvá sa previnili na päťminútom zdržaní v pomere 3:1. Jedno kolo trvalo povedzme 2 hodiny, čiže 120 minút. Predĺženie o 5 minút znamená, že prišlo ku predĺženiu asi o štyri percentá času, pričom previnilé družstvo si svoj 60 minútový podiel predĺžilo asi o 6 percent, kým druhé družstvo o necelé 2 percentá. Kto sedel u bridžového stolíka, tak ten dobre vie, že takéto čosi nie je v ľudských silách seriózne zaregistrovať. Tak na základe čoho vznikol daný pomer? Neviem, môžem len špekulovať. Odhadujem, ze pozorovateľ si zapisoval dlhšie pauzy u stolíka a zároveň aj toho, kto to zavinil. A keďže Američanky mali na tričku viacej dlhších zamyslení, tak boli viacej potrestané. Dosiaľ celkom logické, ale má to chybičku krásy. Ako každý bridžista dobre vie, väčšina hráčov má svoj rytmus hry. Špičkoví hráči hrajú prevažne rýchlo, ale zároveň si občas vyberú svoj čas na riešenie neobvyklého alebo tažšieho problému. A tak prinajmenej rovnako dôležité ako ľahko registrované dlhšie zamyslené je spomínaný rytmus hry. Američanky mohli kľudne hrať veľkú väčšinu v rytme hry o v zásade nepozorovateľných 5-10 percent rýchlejšie a tak vyčerpať menej času ako ich súperky, ale keďže mali viacero zrejmých dlhších prestávok, tak časový trest stihol ich družstvo. Zaslúžene? Nezaslúžene? Odpoveď na túto otázku nemožno dať, ale už je asi zrejmé, prečo som tento článok nazval ako som ho nazval. S časovými trestami prosím pekne opatrne...

Na jednu podstatnú záležitosť chcem upozorniť. Často sa stretávam z argumentáciou, že ak niečo platí vo športe (temer) všeobecne, tak by to malo platiť aj v bridži. Stalo sa mi to napríklad vtedy, keď som oponoval priebežnému zverejňovaniu výsledkov bridžových súťaží, ktoré je teraz vďaka modernej technike (počítače, bridgematy) oproti minulosti ľahko možné a zástancovia tohto zverejňovania argumentovali práve tým, že súťažiaci vo športe väčšinou poznajú svoj priebežný výsledok a priebežné umiestnenie a že by tak tomu malo byť aj v bridži. Argumentoval som niekoľkými športami, kde sa také niečo nepraktizuje, ale je asi pravda, že v praxi väčšina športovcov pozná svoje priebežný výsledok, vďaka čomu vie odhadnúť svoje umiestnenie a ak má dotyčný športovec rezervy, tak sa ho pokúsi zlepšiť: bude bežat rýchlejšie, skákať vyššie, chytí činku silnejšie. Bridž je však hra logická, čosi úplne iného ako spomínané "citius, altius, fortius". Športovec môže ku koncu súťaže zo seba vydať zvyšky svojich síl, ale ešte som nepočul o bridžistovi, ktorý by hral na doraz svojej logiky. Takže bridžista môže prípadne v snahe po zlepšení svojho umiestnenia siahnuť skôr o neštandardných prostriedkoch, napríklad zahratiu proti pravdepodobnosti, ale občas môže siahnuť aj po prostriedkoch zakázaných. To nepochybne v našej hre/športe nepotrebujeme. Potrebujeme čosi iného: rozšírené vedomie, že bridž je jedinečná hra neporovnateľná so žiadnou inou. A potrebujeme tento stav chrániť a nie ho ohrozovať tým, že sa budeme snažiť bridžu vnútiť typicky športové parametry.

Po tomto úvode sa vás teraz pokúsim presvedčiť, že téma časových penalizácii je v bridži ešte špecifikejšia (a hlavne dôležitejšia) ako je téma priebežného uverejňovania výsledkov a že v tejto oblasti treba postupovať s maximálnou obozretnosťou. Napríklad v prospech spomínaného rozhodnutia vedúceho súťaže (ak ponecháme bokom bridžovú legislatívu) hovorí povedzme futbalová prax, v ktorej sa napomínania v podobe žltej karty počas konkrétnej súťaže archivujú a prekročenie definovaného hraničného počtu žltých kariet vedie ku vyššej penalizácii hráča. Samozrejme, čo šport, to nejaké špecifikum - dokonca aj čo súťaž, to nejaká odchýlka. V basketbale sa povedzme vždy začínajú trestné chyby počitať v každej štvrtine od nuly. Rozdiely sú aj geografické a príslušné predpisy sa často upravujú. Výsledok? Ak si chcem zobrať zo športu zdôvodnenie pre podobný postup v bridži, vhodný príklad nepochybne nájdeme, ale rovnako nájdeme aj príklady, kde sa postupuje ináč. Takže sme v situácii, keď šermovanie príkladmi je dosť účelové. Skúsim ukázať, že pre bridž by sme si mali osvojiť nasledovný postup argumentácie:

• bridž je jedinečná hra neporovnateľná s inými športami
• aj pri porovnaní s inými logickými hrami je bridž jedinečný (ukážem na príkladoch neskôr)
• ideové riešenia problémov preto hľadajme len v rámci ducha našej hry
• po voľbe ideového riešenia môžeme pre konkrétne technické riešenie hľadať inšpiráciu v športových odvetiach

Ako začať? Začnem úlohou vedúceho súťaže (TD podľa anglického tournament director). Treba sa zastaviť už u pomenovania tejto funkcie. Prečo vedúci súťaže a prečo nie jednoduché rozhodca? Je to preto, lebo v bridži je úloha tejto osoby oveľa širšia ako len samotné rozhodovanie súťaže. Dotyčná osoba zvyčajne nie je poverená len rozhodovaním, ale aj bohatým spektrom iných funkcií súvisiacich so zaistením priebehu súťaže. Tieto funkcie sa môžu od podujatia ku podujatiu samozrejme líšiť, ale napriek tomu je ich väčšinou oveľa viac ako len samotné riadenie súťaže. A ak organizátor aj zaistí výkon dodatočných funkcií inými osobami, aj tak je potrebné, aby vedúci súťaže na ich vykonanie dohliadol, lebo v očiach hráčov je on nositeľom zodpovednosti za hladký priebeh súťaže. A tak napríklad tzv. biela kniha anglickej bridžovej federácie (EBU) doporučuje, aby TD bol i v takomto prípade v hracej miestnosti už zhruba 3 hodiny pred začiatkom súťaže a venoval sa usporiadaniu stolov, umiestneniu bidding boxov, nastaveniu bridgematov alebo vhodnému umiestneniu nasadenia hráčov, priebežných výsledkov a iných dôležitých informácii. K tomu sa pripája kopa iných úloh počas súťaže ako napríklad nasadenie do ďalších kôl, spolupráca s hráčmi a so jury pri odvolaní alebo riešení atypických situácií ako je zlé striedanie, zlý zápis výsledku, otočenie rozdania alebo zámena kariet v rozdaní. Rozsah povinností je veľký, ale k nim sa pripája aj etický kódex určujúci nielen samozrejmú nestrannosť rozhodcu, ale predovšetkým skutočnosť, že rozhodca musí byť zdvorilý a ochotný za každých okolností. Nedodržanie etického kódexu rozhodcu je prinajmenej rovnako netolerovateľné ako jeho porušenie u hráča, avšak v skutočnosti ide o výrazne väčší priestupok. Mimochodom, spomínaná biela kniha EBU obmedzuje aj možnosti rozhodcu o rozhodnutiach diskutovať v rôznych diskusných kluboch alebo chatoch - dôvod je viacmenej zrejmý. Rovnako je teda zrejmé, že TD má toho aj mimo rozhodovania na seba naloženého veľmi veľa a nepochybne si zaslúži, aby sa k nemu hráči chovali s príslušným rešpektom. Pozrime sa teraz na tému rozhodovania. Bridžové pravidlá sú rozsiahly a pomerne zložitý dokument. Od rozhodcu sa neočakáva, že ho bude poznať z pamäti, ale sa predpokladá, že pravidlá bude vedieť aplikovať. To znamená, že rozhodca nemusí poznať všetky možnosti pri riešení konkrétného technického priestupok niektorej strany - povedzme licit mimo poradia- ale musí vedieť tieto možnosti v pravidlách nájsť a hlavne ich dobre aplikovať. Samozrejme, rutinovaní rozhodcovia poznajú z pamäti tie body pravidiel, ktoré sa týkajú hlavne často sa opakujúcich priestupkov, prípadne niektorí poznajú dostatočne dobre aj body, ktoré majú nízku frekvenciu. Tak či onak, riešenie priestupkov hráčov ako výnos mimo poradia, nepriznanie farby alebo nedostatočná hláška sú pre mnohých rozhodcov rutinnou záležitosťou a nerobia problémy ani pre rozhodcov menej skúsených. To však neznamená, že to v bridži majú rozhodcovia jednoduché. Práve naopak. Bridž je totiž generátorom mnohých neštandardných a často zložitých problémov, pričom pre takéto situácie neexistujú precedensy alebo proste nie je v ľudských silách takéto precedensy poznať a u stolíka aplikovať. Napríklad ťažko riešiteľným rozhodcovským problémom sú mnohé situácie okolo nelegálnych informácií alebo okolo alertovania. Samozrejme, výraz "ťažko riešiteľný problém" treba brať obrazne. Rozhodca musí takúto situáciu vyriešiť a aj ju svojím rozhodnutím vyrieši. Prax však podľa môjho názoru ukazuje, že rozhodcovský názor na takéto problémy je často výrazne individuálny a neraz je podporený len tesnou väčšinou konzultovaných rozhodcov. S tým však ťažko možno niečo urobiť a ani to nie je témou, ktorou sa chcem zaoberať, akurát to spomínam pre doplnenie obrazu. A teraz ku podstate. Skúsim ukázať, že existuje problém, kde je rozhodca často v úzkych a nie je v jeho možnostiach nájsť spravodlivé riešenie. Sú to situácie okolo prekročenia času.

Pozrime sa, čo hovoria pravidlá o tomto probléme. Filozofia riešenia vychádza z toho, že dobrý bridž je hra, ktorá sa musí hrať v istom tempe, pričom vymedzený čas by mal postačiť na riešenie väčšiny herných problémov a pritom nepôsobiť negatívne (pomalou hrou znechucujúco) na hráčov. Všimnite si, že som v predošlej vete použil slovo väčšina. Použil som ho preto, lebo nepochybne existujú bridžové problemy, ktoré je málokto schopný vyriešiť v čase pridelenom pre jedno rozdanie. Nemožno napríklad očakávať, že hráč vylicituje a splní komplikovaný veľký slem na zložitý skvíz za osem minút. Čo z toho vyplýva? Nuž len to, že pravidlá potichu obchádzajú takéto prípady a predpokladajú, že si s nimi rozhodca nejako poradí sám. A tak pravidlá hovoria zhruba toto: je určený nejaký čas (na dve rozdania je ten čas od 15 minút až po skoro 18 u rozdaní hraných za záclonami) na zohratie rozdaní. Pokiaľ hráči nedohrajú rozdania včas, tak rozhodca môže prideliť previnilcovi adekvátnu penalizáciu. Pointa je v tom, ako zistiť previnilca, ako rozhodca zistí, ktorý pár je zodpovedný za prekročenie času.

Normálne sa rozhodca u hracieho stolíka nezdržuje. Je to tak aj v súťaži družstiev a nepochybne je tomu tak aj v súťaži párov. Ak sa rozhodca u niektorého stolíka prípadne objaví, tak s cieľom riešiť konkrétny problém, prípadne upozorniť, že hrozí prekročenie času. Keďže tak činí v období, keď už väčšina času bola skonzumovaná, tak samozrejme nemá prehľad o tom, kto zapríčinil prekročenie času a posudzovať podľa priebehu zvyšku rozdania nie je zodpovedné. Takže rozhodca je v situácii, keď prišlo ku priestupku, ktorý môže trestať - ktorý by mal potrestať - ale nepozná konkrétneho vinníka. Samozrejme vinníkom môže byť hociktorá strana, prípadne aj obe. A tak rozhodcovia uplatňujú pravidlami doporučenú zásadu: vyskytol si sa na mieste činu, tak si vinný a ja ťa potrestám. Teoreticky sa neprevinelý pár môže trestu vyhnúť tým, že počas hry oznámi rozhodcovi, že súperi hrajú pomaly a tento postup aj rozhodcovia doporučujú. V skutočnosti ide o konfrontačné doporučenie. Prečo? Z viacerých dôvodov. Za prvé, nie je vôbec isté, že stažovateľ má pravdu. Môže mať pravdu pre aktuálne oneskorenie, ale ktovie, ako je to pri ocenení z hľadiska viacerých rozdaní (v súťaži družstiev). Za druhé, stačí si spomenúť na rozhodovanie okolo ilegálných informácií v dôsledku váhania pred niektorou hláškou alebo zahratím. Obe strany dávajú zvyčajne veľmi rozdielne informácie o čase, ktorý sprevádzal údajnú nelegálnu informáciu. To potvrdzuje, že hráči sú v posudzovaní časových aspektov výrazne subjektívni a rozhodca by mal byť opatrný pri interpretovaní ich sťažnosti na pomalú hru súperov. Za tretie, hráči zvyčajne neradi ohlasujú rozhodcovi, že súper hrá podľa ich názoru pomaly. Dôvodom je skutočnosť, že takýto čin často vytvára u stolíka nevrlú atmosféru a chcú sa jej vyhnúť. Nehovoriac už o tom, že často nasleduje reverzná sťažnosť súpera, ak sa predošlý sťažovateľ čo len na par sekúnd zamyslel. Takže rozhodca nemá k dispozícii žiadny reálny spôsob ako zistiť, kto zavinil oneskorenie a zvyčajne potrestá obe strany, pričom je zrejmé, že zhruba v polovici prípadov trestá aj nevinného, ale iné riešenie k dispozícii nemá.

Je to preto, lebo bridž je hra s časovým obmedzením, čiže je určený čas, za ktorý treba stanovený počet rozdaní odohrať. Skutočnosť, že v šachu, ktorý je podobne ako bridž predovšetkým logickou hrou, je hra tiež limitovaná časom, priviedla niektorých bridžistov na myšlienku, že bridžové časové problémy by sa mohli vyriešiť zavedením obdoby šachových hodín v bridži. Pripomeňme si, že šachové hodiny merajú každému hráčovi čas samostatne vtedy, keď je on na ťahu, čiže keď premýšľa nad svojím zahratím. Ak hráč prekročí v šachu pridelený časový limit, tak šachovú partiu prehráva. Bridžové hodiny by podľa ich zástancov fungovali tak, že ak by bridžista prekročil pridelený časový limit, tak by bol zrejmý vinník za prekročenie času a pokuta za prekročenie času by bola pridelená plným právom.

Návrh vyzerá pri zbežnom pohľade ako racionálny. Hlbšia analýza však ukáže, že v skutočnosti je to nerealizovateľná a nerozumná možnosť. Problémov s potenciálnymi bridžovými hodinami je toľko, že ani neviem kde začať, takže potenciálne problémy spomeniem skôr náhodne a bez nároku na kompletnosť:

• Na koho konto by sa započítaval čas potrebný pri riešení nejakého problému rozhodcom?
• Na koho konto sa započítava čas potrebný na vysvetlenie licitu, konkrétneho výnosu alebo markovania? Ak sa bude započítavať na konto pýtajúceho sa, tak bude uprednostňovať hráčov s komplikovanými licitačnými systémami. Ak na konto pýtaného, tak súper môže túto skutočnosť využiť na zvyšovanie spotrebovaného času svojho súpera. Dĺžka odpovede pritom môže závisieť od toho, na koho konto sa započítava. Ak na konto súpera, tak hráč môže zvoliť vyčerpávajúcu dlhú odpoveď, ak na konto vysvetľujúceho, tak hráč bude zase voliť stručnú, často nedostatočnú odpoveď.
• Na koho konto sa započítava čas spotrebovaný pri STOP hláške?
• Bridž vyžaduje istý režijný čas potrebný na výmenu hracej krabice, zápis výsledku do zápisového listka, do bridgematu, jeho potvrdenie súperom, atď. Na koho konto ide tento čas?
• Ak by sa nejaká obdoba šachových hodín používala spolu so záclonami, tak by pravdepodobne došlo ku prezradeniu, kedy hráč urobil príslušnú hlášku a tak by bola negovaná jedna zo základných funkcií záclon. Preto sledovanie hry spolu so záclonami by si vyžiadalo nejaké špecializované monitorovacie zariadenie.
• V štandardnej partii šachu hráč klikne na hodiny 40 krát za dve a pol hodiny, čiže zhruba raz za necelé štyri minúty. Toto tempo je v podstate pomalé a nepôsobí rušivo na hráča. V bleskovom šachu je to už ináč, tam má hráč k dispozícii 5 minút na 40 ťahov a tak schopnosť rýchlo klikať na hodiny je už súčasťou hry. V bleskovom šachu hráči kliknú za desať minút (2x5 minút) na hodiny 80 krát. Ako by to bolo v bridži? V jednom rozdaní by šlo o zhruba 72 klikov na hodiny (52 kariet a cca 5 kôl licitácie) za zhruba 7.5 minúty. Tempo rýchlejšie ako v bleskovom šachu. Avšak kým v šachu nie je bleskový šach štandardom, tak my si v bridži takýto štandard zavedieme pre našu normálnu hru! A nielen to. Kým v šachu existuje medzi jednotlivými kolami bleskového šachu slušná prestávka na zotavenie sa, tak my hráme viacero rozdaní za sebou. Napríklad v jednom kole párového turnaja hraného na 26 rozdaní by sa to predstavovalo 1872 klikov na hodiny, 468 na hráča. Alebo ináč: zhruba 10 klikov na hodiny každú minútu u stolíka a u každého stolíka... Viete si to predstaviť tento nepochybne rozptyľujúci jav a jeho dopady na našu hru?

Naozaj by sa dalo pokračovať ďalšími príkladmi(niektoré z nich rieši zavedenie "času rozhodcu" alebo tzv. "režijného času"), ale radšej spomeniem ako použitie bridžových hodín ovplyvnilo chovanie hráčov na jednej z minulých americkej kvalifikácii, na ktorej testovali použitie takýchto hodín. Kit Woolsey, učastník tejto kvalifikácie, uvádza dva príklady:

• V jednom zápase Woolsey a jeho partner evidentne prekročili im pridelený čas už pred poslednými dvomi rozdaniami, ale keďže v súčte času spolu z rýchlo hrajúcimi súpermi mali na posledné dve rozdania dostatok času, tak im žiadna penalizácie nehrozila. Avšak súperi odohrali posledné dve rozdania evidentne úmyseľne pomalšie, takže napokon stolík pridelený čas prekročil, pričom prekročenie času mali podľa merania na svedomí Wolsey a jeho partner. Propozície ich potrestali stratou 10 impov v tomto zápase. Čiste technicky bol postup súperov v poriadku, ale bolo tomu tak aj eticky?
• V inom zápase sa u stolíka stretli s Woolseym ďalší traja renomovani hráči, majstri sveta, pritom známi rýchlo hrou. Rozdaní rýchlo ubúdalo, takže na posledné štyri rozdania im zostala zhruba hodina. V štvrtom rozdaní od konca hra však zamrzla. Stalo sa tak preto, lebo hráč, ktorý bol v poradí, evidentne niečo prehliadol a aj z jeho správania u stolíka bolo zrejmé, že si neuvedomuje, že on je na rade. Normálne by ho súperi upozornili, že je na rade, ale hodiny túto situáciu menia (mimochodom, rovnako sa správal aj on, lebo on si myslel o súperovi, že je na rade, ale neupozornil ho na túto skutočnosť). Hra zamrzla na neuveriteľných 40 minút. Potom sa hlavný hráč konečne spamätal, rozdanie dohral a na zvyšné tri rozdania hráčom zostalo len 20 minút. Ak by teraz súperi hrali pomalšie, tak by bol čas prekročený a vinník penalizovaný.

Ponaučenie z týchto príkladov? Paralelné použitie trestov za prekročenie času a zavedenie obdoby šachových hodín vedie nielen ku vzniku rôznych ťažko riešiteľných problémov, hlavne etických, ale predovšetkým vedie ku pomalšej hre, dokonca niekedy ku úmyselnému zdržovaniu hry, čiže práve ku opaku toho, čo sa od zavedenia tohto riešenia očakávalo. Aj preto sa americká bridžová liga, ACBL  tohto riešenia vzdala.

Osobne mám ešte iný argument proti použitiu hodín. Napadol ma, keď som čítal nasledujúci, ináč veľmi zaujímavý rozhovor s Michaelom Rosenbergom. Rosenberg (prívrženec zavedenia hodín) navrhuje štandardizovaný časový postup pre prvý zdvih. Výnos musí byť prevedený do x sekúnd, hlavný hráč musí pridať zo stolu kartu do y sekúnd a hráč na treťom mieste do z sekúnd, konkrétne povedzme nech x je 10, y je 30 a z je 15 sekúnd. Hodiny by tento čas merali, bzučali, keď sa limit blíži, evidovali priestupky proti limitom, pričom prekročenie limitu by mohlo byť pokladané za nelegálnu informáciu. Pokladám to za zriedkavo zlý nápad typu cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. A tento nápad ukazuje, ako by zavedenie takejto techniky mohlo byť proti podstate našej hry zneužité. Reformátorov tohto druhu dobre všetci poznáme (normujú nám tvar banánov alebo množstvo litrov vody v splachovačoch). Ak im prejde jeden nápad, tak sú nezastaviteľní. Nepochybne by zaviedli ďalšie merania, ďalšie časové limity. Napokon by sa hodiny stali natoľko dôležitou súčasťou hry, že by šlo už o akýsi inú hru ako o bridž. Nerozhodovalo by len hráčske umenie a hráčske šťastie, ale aj schopnosť dobre vychádzať s týmto technickým prostriedkom.

Z tohto pokusu môžeme však urobiť aj iný záver. Šach je logická hra s časovými limitmi. Bridž je tiež logická hra s časovými limitmi. V šachu je použitie hodín na súťažiach nevyhnutný štandard. V bridži by viedlo použitie hodín ku rôznym zmätkom, etickým problémom a v konečnom dôsledku môže pôsobiť kontraproduktívne, spomaliť hru miesto jej urýchlenia.

A potvrdzuje to, že bridž je jedinečná hra, neporovnateľná so žiadnou inou. Dokonca ani so "sesterským" šachom a tak do nej nemožno prenášať postupy, ktoré sú v šachu bežné - ako spomínané hodiny alebo povedzme príklad z inej oblasti, hodnotenie výkonnosti hráčov šachovým ELO.

Vráťme sa teraz ku problému prekročenia času v bridžových súťažiach. Je zrejmé, že identifikovať vinníka za prekročenie času nie je často jednoduché, občas skôr nemožné. Ale nielen to je problém. Veľmi veľa závisí aj od typu súťaže.

V princípe platí, že ak počas hry vznikne oneskorenie, tak ho je oveľa ľahšie dohnať v súťaži družstiev ako v súťaži párov. Ak vám v súťaži družstiev dve rozdania zoberú 20 minút, tak sa väčšinou nič nedeje, lebo už máte pravdepodobne časovú rezervu oproti plánu alebo môžete predpokladať, že to počas zvyšku rozdaní ešte pohodlne doženiete. Ak vám 20 minút zoberú 2 rozdania v párovej súťaži, tak ste 5 minút za časovým limitom. Ale nielen to je dôležité. V súťaži hranej na IMP dobrý rozhodca môže získať prehľad o tom, ktorý stôl je v oneskorení a niekedy aj to, kto to oneskorenie zapríčinil. V súťaži párov je to však oveľa ťažší oriešok. V súťaži družstiev si sadnete na začiatku kola ku stolíku, oboznámite sa s licitačným systémom súperov a potom pohodlne bez akýchkoľvek režijných časov hráte ďalej. V súťaži párov máte čo kolo nového súpera, potrebujte nové informácie o jeho hre a máte kopu režijných časov súvisiacich so zmenou miesta, súperov, prenosu rozdaní, čakania na prípadne oneskorených súperov, zápisu výsledku, atď. Ak v súťaži družstiev vznikne u jedného stola oneskorenie, tak sa neprenáša na iné stoly; ale ak takéto oneskorenie vznikne v súťaži párov, tak sa môže preniesť na ďalšie 2 stoly, konkrétne na stôl, kam smeruje jeden z párov a na stôl, kde majú ísť rozdania. Zrazu teda sú na sále teoreticky miesto jedného stolíka v oneskorení až tri stoly, pričom sa oneskorenie dotýka až piatich párov, ktoré ho žiadnym spôsobom nespôsobili. Pod takýmto tlakom sú samozrejme všetci súťažiaci a tak je súťaž párov dosť iná súťaž ako je súťaž družstiev nielen po známej stránke taktickej, ale aj preto, že ide o súťaž hranú pod zrejmým časovým tlakom, čo má dopad nato, že je to súťaž pomerne nervózna a jednou z podmienok úspechu je vyhnúť sa tejto nervozite. Zaujímavé pritom je, že časové limity pre hru sú určené tak, že sú v podstate rovnaké pre oba typy súťaží, ba neraz bývajú časové limity pre súťaž párov prísnejšie. Tento zrejmý nedostatok rozhodcovia na špičkových súťažiach často obchádzajú tak, že proste oficiálne limity nedodržujú - čo je jasným indikátorom, čo si o tomto úzuse myslia a že dobre vedia, že im pravidlá určujú nevykonateľnú úlohu, ak od nich "požadujú" trestanie prekročenia času. Nevykonateľnú preto, lebo nie je možné za opísanej situácie identifikovať vinníka prekročenia času.

O rôznych problémoch s časom by som mohol pokračovať ešte veľmi dlho. A oveľa dlhšie by o nich mohli porozprávať rozhodcovia, lebo to je ich denný chlebíček na súťažiach. Zaujímavejší je skôr návrh riešenia. Je vôbec možné tieto časové problémy riešiť?

Myslím si, že systémové riešenie neexistuje. Neexistuje preto, lebo z dvoch možných postupov:

• presný postup podľa zákona
• individuálny a tolerantný postup

oba vedú ku situáciám, keď dôjde ku poškodeniu nevinných hráčov a nepotrestaniu vinných hráčov. Je len na rozhodcovi, ktorý postup alebo akú ich kombináciu si zvolí, pričom zaujímavé je, že ani jedna nezabráni tomu, aby nebol občas obviňovaný zo dvojitého štandardu.

Preto si myslím, že najdôležitejšie v tomto smere nie je ako postupuje rozhodca, ale to, ako postupuje hráč. Hráč si musí byť vedomý časových limitov hry a musí si byť vedomý, že jeho prípadná pomalšia hra znepríjemňuje pôžitok z hry nielen súperom, ale často aj partnerovi. Hráči by sa preto mali snažiť osvojiť si také tempo hry, ktoré neohrozuje časové limity. Stratené záväzky (tak volám záväzky, v ktorých sa hráčovi rozpadla koncepcia hry alebo bolo od začiatku zrejmé, že nebude úspešná) by sa nemali dohrávať tak, že sa na súpera vytvorí časový tlak, v ktorom sa potenciálne záväzok zadá alebo ho ako obranca neporazí (ide o postup, s ktorým sa v posledných rokoch stretávam osobne pričasto a zaslúži si maximálne opovrhnutie, pričom pravidlá sú bezmocné). Hráči by mali racionalizovať administratívne činnosti spojene s hrou tak, aby nevznikali zbytočné časové straty, zvyčajne stačí správne zvoliť ich poradie. Hráči by mali lepšie poznať pravidlá a potom nebudú vytvárať situácie vedúce ku strate čase ( hlavne okolo alertov a vysvetľovania licitácie). Možností na zlepšenie je naozaj veľmi veľa, stačí si uvedomiť, že s časom treba narábať opatrne a určite to pôjde lepšie.