|
Talianske bridžové družstvo Blue Team vzniklo v roku 1957. Taliani hrali kvalifikáciu na ME, ktorej sa zúčastnilo "modré" a "červené" družstvo. Náhodná zhoda s bežným talianskym pomenovaním "squadra azurra" pre talianske národné družstvá vyústila do inštitucionálneho názvu družstva Blue Team. Toto družstvo do roku 1975 získalo 16 titulov majstrov sveta, z toho desať titulov za sebou, 10 titulov majstrov Európy a 3 olympijské víťazstvá. Blue Team sa pokladá najlepšie družstvo bridžovej histórie. Predstavme si stručne tých, čo stáli za týmto úspechom.
V období jeho najväčšej slávy, v šesťdesiatych rokoch, Blue Team tvorili nasledovné dvojice:
 Walter Avarelli (ročník 1912) bol rímsky sudca, vytvoril dvojicu s Belladonom. Boli spolutvorcami licitačného systému Rímsky tref. Licitačný systém Rímsky tref bol na tú dobu revolučný a mal svoj významný podiel na ich úspechoch. Avarelli bol na svojich prvých majstrovstvách Európy debutant, ale to mu nezabránilo v získaní titulu. Celkom tých titulov bolo dokopy 9 z majstrovstiev sveta, 4 z majstrovstiev Európy a 3 z olympiády. Avarelli patril medzi tých hráčov družstva Blue teamu, ktorí v roku 1969 nasýtený svojimi víťazstvami predčasne ukončil kariéru. Avarelli bol veľmi kľudný hráč, jeho najsilnejšou stránkou bola skvelá licitácia. Z ľudskej stránky bol údajne známy až maniackou dôverou v rôzne povery. Zomrel v roku 1987.
 Giorgio Belladona (ročník 1923) bol pôvodne rímsky úradník, neskôr sa stal profesionálnym bridžovým hráčom. Belladona za mlada koketoval s futbalovou kariérou, ale napokon skončil u bridžu. Ako výborný licitačný teoretik bol spolutvorcom už spomínaného rímskeho trefu a neskôr spolu s Bennitom Garozzom vytvorili tzv. Super Presicion. Keď Avarelli skončil s aktívnou činnosťou, tak Belladona hrával s Garozzom a spolu vytvorili pravdepodobne najsilnejšiu dvojicu bridžovej histórie. Belladona bol pri zisku všetkých 16 titulov z majstrovstiev sveta, bol dlhoročnou jednotkou v rebríčku svetových hráčov a bol za najlepšieho hráča pokladaný aj ostatnými hráčmi z úzkej svetovej elity. Najznámejšou a najsilnejšou Belladonovou stránkou bol však jeho ľudský rozmer, šlo o jedného z najpríjemnejších hráčov svetovej špičky, bol skutočným vzorom nielen hrou, ale aj správaním sa. Belladona od konca šesťdesiatych rokov hrával v tzv. bridžovom cirkuse Omara Sharifa, ktorý v rámci propagácie bridžu hrával exhibičné zápasy proti špičkovým súperom, napríklad proti tzv. Dallasským esám. Po skončení športovej kariéry hrával Belladona s Pietrom Forquetom veľa open súťaží po celej Európe a tak prispieval ku propagácii našej hry. Zomrel v roku 1996.
 Pietro Forquet (ročník 1925) bol pôvodom bankový úradník, členom reprezentácie sa stal v roku 1951 a celkovo získal 15 titulov majstra sveta. Forquet bol v šesťdesiatych rokoch pokladaný za svetového hráča číslo jedna. V Blue Teame hrával najprv so Charadiom, neskôr vytvoril legendárnou dvojicu s legendárnym Garozzom. Forquet bol hráč u stolíka veľmi kľudný, s oceľovými nervami, pritom ale nesmierne výkonný, bezchybný a neúprosný stroj. Jeho ego potvrdzuje story, podľa ktorej v jednom rozhovore reportérovi povedal, že najlepšie družstvo sveta tvoria: Forquet, Forquet, Forquet, Forquet, Forquet a samozrejme Forquet. V roku 1969 sa konali majstrovstvá sveta v Riu. Forquet sa dozvedá, že mu v Taliansku zomrel otec. Sadá do lietadla, ale o 3 dni je späť (pozor, v roku 1969) a hrá v plnej sile. Pietro je autorom jednej z najznámejších kníh bridžovej histórie, Bridge With The Blue Team, z ktorej skúsim v ďalších pokračovaniach seriálu uviesť niekoľko rozdaní.
 Benito Garrozo (ročník 1927). Narodil sa v Alexandrii, ale svetovú vojnu a nasledovné roky žil v Neapole, kde sa naučil z knihy Ely Cultbertsona hrať bridž. Do reprezentácie sa dostal, keď sa reprezentácie vzdal z pracovných dôvodov Siniscalco, jeden zo základných členov družstva. Garozzo vytvoril s Forquetom jednu z najlepších dvojíc bridžovej histórie, pričom samotného Garozza mnoho expertov pokladá za najlepšieho hráča jeho obdobia, čo potvrdzuje aj nevyčísliteľný zoznam jeho úspechov. Garozzo bol asi najlepší licitačný teoretik Blue Teamu a zároveň hráč so skvelou card play. Poklonu mu zložil napríklad aj Billy Eisenberg, člen Dallasských es, keď vyhlásil, že také hlboké porozumenie bridžu ako má Garozzo, nemá v USA nik. Po skončení Blue Teamu Garozzo hrával aktívne rôzne turnaje a venoval sa aj trénerskej činnosti, hlavne holandskej reprezentácii. V roku 1985 sa presťahoval do USA a v roku 1994 získal americké občianstvo. Po úmrtí jeho družky Ley Dupont v roku 2012 sa vrátil do Talianska, kde trénuje juniorskú reprezentáciu. Je veľmi známy aj na BBO, kde často hráva pod nickom Silaffu.
 Camillo Pabis-Ticci (ročník 1920) patrí na rozdiel od predtým menovaných ku menej známym, ale zato stabilným členom základnej zostavy Blue Teamu. Pabis-Ticci bol povolaním inžinier, do družstva sa dostal pri jednej absencii Avarelliho a následne patril ku jeho stálym oporám, pričom v šesťdesiatych rokoch sa pokladal za jedného z najsilnejších hráčov sveta. Získal sedem konzekventných titulov majstra sveta a nikdy na špičkovej súťaži neskončil horšie ako druhý. Ešte aj v roku 2003, v roku svojej smrti bol na rebríčku WBF veľmi vysoko. Pabis-Ticci bol známym a obľúbeným bridžovým autorom, jeho knihy ako aj bridžové články v novinách boli svojho času veľmi populárne.
 Mimmo D'Alelio (ročník 1916) je posledným z mýtických hráčov tvoriacich legendárny blue Team. D´Alelio bol novinár, Neapolčan. Získal 10 titulov majstra sveta a k tomu pridal (ako každý z Blue teamu) aj tituly olympijské a európske. D´Alelio bol veľmi vyrovnaný hráč, výkonnostne stabilný, s vysokou hernou inteligenciou. To viedlo k tomu, že aj keď stabilne hrával s Pabis-Ticcim, tak bol akýmsi žolíkom, ktorý bol schopný hrať štyri rôzne a výrazne odlišné systémy s viacerými rôznymi hráčmi (naturalny systém s hocikým, Neapolitan Club so Chiaradiom, Roman Club s Belladonnom, Arno s Pabis-Ticci, s tvorcom tohto systému), pričom tieto zmeny vôbec neoplyvňovali jeho výkon. D´Alelio opustil Blue Team v roku 1972 zo zdravotných dôvodov po víťazstve na olympiáde, na bridžovej scéne sa neskôr objavil len málo a každá jeho účasť bola senzácia. Zomrel v roku 1996.
Mimo uvedených hráčov boli v úvodných rokoch členmi družstva aj nasledovní hráči:
Eugenio Chiaradia (1917-1977). Profesor filozofie z Neapola, motor družstva v jeho počiatkoch, objaviteľ myšlienky silného trefu, tvorca legendárneho Neapolského trefu, päťnásobný majster sveta. Družstvo opustil v roku 1963, emigroval do Brazílie, kde trénoval brazílske bridžové družstvo a nepochybne sa podieľal na vytvorení silnej brazílskej bridžovej školy. Charadia bol vo svojej dobe známy a rešpektovaný na celom svete.
Guglielmo Siniscalco (ročník 1921) je ďalším zo zakladajúcich hráčov Blue teamu. Neapolčan, inžinier, obchodník. Družstvo opustil z pracovných dôvodov v roku 1959. Mimo skvelých herných vlastností Siniscalca zdobila výrazná zdvorilosť a slušnosť ako ku súperom, tak aj ku partnerovi, ku ktorému nikdy nepovedal kritického slova. Siniscalco zažiaril na bridžovej scéne ako meteor a je veľmi pravdepodobné, že nebyť jeho rozhodnutia zanechať bridž, tak by patril medzi jeho stálice.
V sedemdesiatych rokoch sa v Blue teame objavilo niekoľko ďalších hráčov. Spomeňme renomovanejších hráčov ako Artura Franca, Vita Pittalu a Dana De Falca. Posledný z nich je mnohým z nás známy aj z aktívnej hry na BBO pod nickom Smispi. S týmto obdobím sa spája aj jedna z (troch) afér Blue Teamu. Na majstrovstvách sveta 1974 obvinil americký novinár a bridžista Bruce Keidan (organizoval bridžovú exhibíciu pred zimnými olympijskými hrami v Salt Lake City v roku 2002) pár nováčikov v družstve, dvojicu Facchini-Zuccheli, že si pomocou dotykov nôh pod stolom odovzdáva pred výnosom informácie. Ako kuriozitu spomeniem, že šlo o prvé MS hrané za záclonami, respektíve lepšie povedané za oponou, ktorá sa po licitácii zo stolíka odstránila a tak to šlo dokola. Vyšetrovanie vyústilo v prísne napomenutie tohto páru, ale organizačný výbor zároveň povolil ich hru do konca súťaže. Taliansky kapitán však po tomto incidente tento pár už do hry nepustil. Nehrajúci kapitán amerického družstva, jedna z najväčších historických osobností amerického bridžu, Alfred Sheinwoold chcel stiahnuť svoje družstvo zo súťaže, ale dostal príkaz od americkej federácie, ktorej bol mimochodom vtedy prezidentom, pokračovať v hre. Taliani súťaž vyhrali, bol to ich predposledný titul.
Tvorcom, zakladateľom a nehrajúcim kapitánom Blue teamu bol Carl'Alberto Perroux (1905-1977). Perroux bol povolaním trestný právnik. Bol tvorcom ducha a súdržnosti družstva. Perroux bol známy ako zástanca tvrdej disciplíny a hráčov, ktorí ju porušili, zo súťaže vylúčil. Údajne bol schopný osobne kontrolovať, či hráči na súťažiach dodržiavajú dohodnutú večierku. S družstvom sa rozlúčil po kontraverzii okolo tréningového plánu, ktorý zahrňoval aj hru počas Veľkonočných sviatkov. Hráči boli presýtení úspechmi a takýto druh práce pokladali už za zbytočný. Perroux následne v roku 1967 rezignoval z funkcie npc Blue Teamu a rovnako aj z funkcie prezidenta talianskeho bridžového zväzu. Blue Team však ešte niekoľko rokov bežal ďalej ako dobre naolejovaný stroj, ale predsa len sa blížil koniec jeho éry. V roku 1969 sa Blue Team na 3 roky sťahuje z aktívnej hry, ale v roku 1972 sa vracia a v nasledujúcich troch rokoch ešte víťazí. Družstvo je ešte stále veľmi silné aj napriek tomu, že z pôvodných kmeňových hráčov hrajú stabilne len Belladona a Garozzo, kým Forquet občas hrá, občas nie. V nasledujúcich rokoch ale pribúda výhier Dallaských es a druhých alebo aj horších miest Blue Teamu. V roku 1980 končia Taliani na olympiáde na dvanástom mieste (z veľkých mien minulosti hrá len Garozzo, ale z veľkých mien budúcnosti sa objavuje Lorenzo Lauria) a o rok neskôr sa nekvalifikovali na majstrovstvá sveta. Dominancia najlepšieho družstva bridžovej histórie bola evidentne prerušená. Posledným vzopätím boli majstrovstvá sveta v roku 1983, kde naposledy hrala dvojica Belladona-Garozzo. Najznámejší a najpopulárnejší hráči svetovej histórie v závere dramatického finálového zápasu vylicitovali slem bez dvoch es, čo rozhodlo o výhre Američanov. Éra Blue Teamu skončila.
O hre Blue Teamu, ktorá bude vždy inšpiratívna pre každého bridžového hráča, uverejním sériu článkov.
O Blue Teame napísal v roku 2001 sériu článkov pre poľský Brydž súčasný nehrajúci kapitán poľskej reprezentácie Marek Wojcicki. Tieto texty sú aj na webe:
|
