Názov článku je dosť náboženský, ale nie je to omyl, bude to vlastne o bridži :). Ale začnem na prvý pohľad zďaleka. Spomínate si na tzv. nástenkový tender? Tender za skoro 4 miliardy korún bol vyhlásený na verejnosti prakticky neprístupnej nástenke ministerstva vnútra. Alebo spomínate si na nedávny predaj platiny z hmotných rezerv? Pri zmanipulovanom predaji, kde štát utrpel významnú stratu, nebol porušený žiadny zákon.  Alebo poznáte prípad českého ministra Kocourka, tzv. odkloniteľa? To bolo fakt úžasné sledovať. Spomínam len tri pomerne rôznorodé prípady, ale takýchto a im podobných sme na Slovensku a v Čechách zažili stovky, ak nie tisícky a skončili v drvivej väčšine bez čo len pokusu o nápravu. Som presvedčený, že podobne skončí aj najnovší, pritom veľmi komplexný škandál, tzv. Gorila, ktorá ukazuje, že celá politická elita bez ohľadu na stranícke tričko, je v rukách finančnej mafie.
 

Koľko si politici svojou prácou oficiálne zarábajú, vie skoro každý. Že má politik výrazne vyšší životný štandard ako má príjmy, že dokonca je známe, že investoval násobky svojich oficiálnych príjmov,  naše orgány nezaujíma (a ak nebodaj áno, tak čo náhodou vyšetrí polícia, tak to stopne prokurátor alebo zamietne súd).  Prípad väčšinou skončí tým, že nebol porušený zákon, že nie sú dôkazy, že nie sú svedkovia.  Ale občan vie: bola to krádež. Áno, dnes sa kradne rôzne, ale kradne sa aj tak, že nie je pritom porušený zákon. Slová nebol porušený zákon sú dnes akýmsi univerzálnym ospravedlním nielen zrejmej straníckej protekcie (viď trebárs kauzu prideľovania bytov v Bratislave), ale aj zrejmého konania proti dobrým mravom.

Skutočnosť, že politická moc a štátne orgány takto konajú, má na spoločnosť svoj dopad. Každý z nás je konfrontovaný so skutočnosťou, že konanie smerované ku vlastnému zisku na úkor iných, sa oplatí. Iste, takéto konanie nie je dané len klímou v spoločnosti. Princíp zneužitia legislatívnych dier je aj prirodzený, ale súčasná klíma v spoločnosti vedie k tomu, že takéto konanie sa vyskytuje s vyššou frekvenciou a je verejnosťou častejšie akceptované. Lebo keď to môže robiť zvolený strážca spravodlivosti, tak prečo by som neskúsil vybabrať, oklamať, zneužiť vďaka legislatívnemu nedostatku aj s dobre mienenými ustanoveniami, zákonmi a dohodami aj ja, môže si povedať každý z nás. A niektorí aj tak konajú.
 

 Je asi zrejmé, prečo som začal takýmto úvodom. Existuje dohoda medzi bridžovými zväzmi ČBS a SBZ. Táto dohoda má za cieľ umožniť členom ČBS hrať súťaže SBZ a naopak. Nosnou - nepísanou, ale pritom úplne zrejmou - ideou zmluvy bolo umožniť hrať slovenské súťaže občanom Českej republiky a české súťaže občanom Slovenska. Ide o skutočne osožnú zmluvu. Čo určite nebolo cieľom tejto zmluvy? Nuž určite nebolo jej cieľom, aby umožnila hranie súťaží materského zväzu hráčom, ktorí ho z rôznych dôvodov opustili a vstúpili do druhého zmluvného zväzu. Tu ide o výsmech nosnej idei zmluvy, zneužitie jej formálneho znenia a aj keď  obsahovo a čo sa týka dopadu nie je určite tak nebezpečný ako zneužitie zákonov politikmi,  ide z morálneho hľadiska o čin rovnakej kategórie, akurát jeho dopad je samozrejme menší (bolo by vhodné každý takýto prípad posudzovať individuálne, ale to jednoducho nie je možné).
 

 Teraz je otázka, čo s tým robiť.  Nie je na ňu vôbec ľahké nájsť odpoveď. Etické problémy patria medzi najzložitejšie a tak sa v nich môžeme najľahšie dopustiť chyby. Môžeme nerobiť nič. To je najjednoduchšie, to je také našské, to vyznáva veľa ľudí,  však na čo si páliť prsty. Ale nič nerobenie je občas i správne, lebo však problémy tohto druhu sa neraz vyriešia sami od seba, kým aktívne konanie ich môže znásobiť. Rovnako je však možné, že je potrebné konať, lebo nekonanie vysiela našej komunite signál, že vedenie zväzu problém ignoruje a tak takéto konanie v tejto alebo v inej forme zopakujú aj iní. A povedzme máte informácie signalizujúce takúto možnosť - takže keď nebudete konať, tak môžete čakať oprávnenú kritiku, že ste vedeli, ale nekonali. A vice versa, keď budete konať, tak zase môžete byť kritizovaní za akceleráciu konfliktu. Nuž ale kritika - oprávnená alebo nie, čo je samo o sebe ťažko rozhodnúť -  nie je vlastne dôležitá a jej neosobné prijatie je nevyhnutné pre prácu, ktorú funkcionár robí. Skutočný problém je rozhodovanie o tom, či má zmysel chrániť hodnoty, ktoré človek vyznáva. A má ich zmysel chrániť v bridžovom prostredí, ktoré je z etického hľadiska náročné a pritom často rozpoltené aj pri takých prípadoch ako je nelegálna informácia, čo potom pri takomto prípade?

  Ja som presvedčený, že áno. Som presvedčený, že ak tieto hodnoty nebudem chrániť, tak v podstate niet rozdielu medzi spomínanými štátnymi orgánmi, ktoré nekonajú pri evidentných zlodejinách a medzi mnou, síce dobrovoľným funkcionárom, ale pritom stanovami zaviazaným chrániť záujmy SBZ a napriek tomu ignorujúcim zneužitie spomínanej zmluvy. A ešte čosi.  Aj keď takto konám, tak zároveň nemám plnú istotu o tom, že mám bezvýhradnú pravdu. Život ma totiž naučil, že existuje priveľa  rôznych okolností, ktoré človek nepozná, prípadne nevníma, že existujú okolnosti, ktoré možno nazvať poľahčujúcimi, proste mnoho razy ide o problém naozaj zložitý. Napriek tomu v tomto prípade pokladám naše rozhodnutie majúce za cieľ zamedziť zneužívaniu nami cenenej zmluvy za nutné. Bridž je hra s výraznými etickými požiadavkami. Rovnako prísne pravidlá musia platiť aj pre organizácie, ktoré bridž organizujú a pre - no proste pre čosi, čo by som voľne nazval akousi  bridžovou nadstavbou a ktorá je spojené s hráčskym prostredím pupočnou šnúrou. Preto si myslím, že tí, čo si možno túto skutočnosť nie celkom uvedomili, by mohli prehodnotiť svoju pozíciu,  usporiadať aspoň formálne vzťahy so svojím materským zväzom a tak zničiť vyhrotenú oblasť, ktorú určite nikto  nepotrebuje. Posilniť dobro, zmenšiť zlo, sa dá aj v bridži.