S juniormi som sa začal zaoberať v roku 2003. Najprv  to bolo "hobby", neskôr ale "práca" z poverenia SBZ. Doviedlo ma k tomu viacero okolností a aj viacero ľudí. Napríklad jeden z členov P-SBZ mi s diplomaciou sebe vlastnou napísal, že aj tak nič užitočného nerobím, len sa celý deň vyvaľujem na BridgeBaseOnline. Zahanbený naznačeným obrovským úsilím, ktoré ostatní vydávajú v prospech nášho bridžového zväzu, som povedal, že teda dobre. Potom som na svojom pracovisku, ktorým bolo BBO, sledoval ako moji údajní pomocníci mydlia karty, kým ja sa snažím vysvetliť juniorom nejakú trivialitu. Ale aby som im veľmi nekrivdil, tak dodám, že občas aj pomohli. A keď nepomohli, tak aspoň neškodili.

 Na úvod sa musím priznať, že som nevedel ako túto prácu treba robiť. Akú prácu? Prácou som nazýval úsilie vynaložené na zdvihnutej hernej úrovne juniorov. Pozor: nie naučiť ich základom hry. To je niečo úplne iného. Mne šlo o hráčov, ktorí už základy ovládajú, ale zároveň sa nachádzajú na spodných stupňoch výkonnostného rebrička. Medzi týmito hráčmi je veľký "odpad" a mnohí z nich bridž zanechajú práve preto, že neboli ku hre pripútaní jej lepšou znalosťou. Prakticky všetci, ktorí boli v prvej pracovnej skupine, boli úplní začiatočníci a patrili teda do tejto skupiny. Čiastočne ovládali pravidlá hry, ale mali len slabé tušenie o hernom obsahu bridžu. Napríklad plánovanie prechodov bola pre nich väčšinou neriešiteľná úloha aj v tých najjednoduchších prípadoch a občas som žasol ako si vedeli zničiť prechody v záväzku, kde som to neočakával ani náhodou. A tak to bolo so všetkým. Bolo treba vymyslieť ako takýchto hráčov postaviť na herne kvalitnejšie základy. Problém nebol s témami, čiže nebolo problémom si určiť, čomu sa budem s juniormi venovať, problém bolo určiť, ktoré témy majú prednosť a mieru a kvalitu informácii tak, aby laťka nebola príliš vysoko alebo príliš nízko a potom by sa význam celej práce čiastočne alebo celkom stratil. Pár mesiacov trvalo, kým som zistil, čo môžem od mojich chovancov očakávať a koľko od nich môžem žiadať.

Prvé obdobie sa týkalo prípravy družstva na ME2004 v Prahe. Pokladal som poslanie slovenského juniorského družstva na ME za ekvivalent ich hodenia do jamy levovej a nebol som týmto nápadom nadšený. P-SBZ však malo iný názor, nechcel som teda robiť prieky a začal som hráčov pripravovať, pričom treba povedať, že aj na ich strane bolo pozorovateľné zrejmé úsilie. Istým problémom sa stala nominácia. Napokon na ME odišlo družstvo v zložení Tokárová-Krošlák, Hriňák-Irman, Tomčáni-Jedlička. Napriek tomu, že sa hráči oproti predošlému obdobiu podstatne zlepšili, dostavil sa očakávaný výsledok. Priepasť voči ostatným bola stále obrovská a družstvo skončilo z výrazným odstupom posledné. Neočakávané boli personálne dôsledky. Dvaja z účastníkov bridž nechali. Neprekvapilo to u narýchlo zohnaného regrúta Irmana (jeho nominácia bol výsledok klamu, ktorému som podľahol), ale prekvapilo to u Miša Jedličku, hráča pochádzajúceho z rodinného bridžového zázemia. Ďalší dvaja - Tokárová a Krošlák - odišli študovať do zahraničia a zo slovenského bridžu fakticky zmizli. Naštrbené personálne vzťahy v družstve len dokresľovali negatívny obraz. Prvé obdobie som vyhodnotil ako debakel. Ako príčinu som určil nasledovné dôvody:

V diskusii o práci s juniormi som poukázal na skutočnosť, že slovenský bridž trpí nedostatkom trénerov mladých hráčov (tzv.mentorov) a že to je aj jedna z príčin, prečo sa zo slovenského bridžu temer kompletne strácajú napríklad absolventi bridžových kurzov v Topoľčanoch. Moje výzvy na to, aby sa ku mne niekto pridal, zostali v podstate nevypočuté, ba naopak, bol som dokonca poučený, že takáto mentorská práca može mať aj kontraverzné výsledky a môže zbaviť niektorých ľudí chuti hrať bridž. Podrobil som kritike aj spôsob financovania účasti mladých hráčov na turnajoch, ktorý neviedol ku žiadnym kvalitatívnym efektom mimo toho, že umožňoval vytvárať klamlivý dojem o permanentnej a kvalitnej práci s mladými hráčmi v SBZ, pričom nič nebolo ďalej od pravdy ako táto ilúzia. Moja kritika viedla ku zlostnej odozve, ktorá sa nevenovala diskutovanému problému, ale mojej osobe a v rámci nej dokonca aj mojej bridžovej výkonnosti. Bolo to samozrejme znechucujúce.

Po ME v Prahe bolo moje poverenie pre prácu z juniormi prakticky ukončené, ale moja chuť pokračovať ešte mala svoje rezervy. Venoval som sa niektorým hráčom pripravujúcim sa na MS v Piešťanoch, ale šlo viac o náhodnú ako systematickú činnosť. Príležitosť ku pravidelnej práci sa nečakane objavila v podobe dvoch nováčikov, žilinských bridžových samoukov Kianicu a Sidora, ktorí spolu s dvomi ďalšími hráčmi, Tomčánim a Lukoťkom vytvorili kolektív ochotný pracovať pravidelne nad svojím herným rozvojom. Hrávali sme každý tyždeň, hru sme pravidelne a podrobne písomne analyzovali, rozhodli sme sa vytvoriť družstvo, družstvo sme doplnili Albrychtom, mladým Poliakom študujúcim v Bratislave a prihlásili sme ho ako Lozorno do slovenskej ligy. Následne sme sa do I.ligy bez problémov kvalifikovali a ligu vyhrali. Minuloročný debakel sa nečakane zmenil na tohtoročný triumf.
 

Dôvodov, prečo sa tak stalo, bolo viac - medzi inými aj to, že úspech bol prilichotivý vzhľadom na reálnu výkonnosť družstva, ale podstatné bolo aj to, že pomohol posun nástrojov použitých už v prvej etape. Jemná úprava znamenala menej hráčov na mentora, menej úloh hráčom a dôslednejšia kontrola ich plnenia. Novým aspektom bolo, že som od hráčov vyžadoval viac samostatnej práce. Náročnosť voči sebe samému sa stala jedným z hesiel, ktoré mali formovať mladého hráča. Všetko ukazovalo na fakt, že hráči prešli kritickým obdobím rozhodujúcim o ich bridžovej budúcnosti a prekročili kritický rubikon oddeľujúci nezorientovaného začiatočníka od hráča schopného samostatného herného rastu.
 

Výhra v lige bola spojená s mimoriadnou odmenou, ktorú sme ako družstvo navrhli použiť na financovanie účasti družstva na ME-2007 v Jesole. Účasti v Jesole, ktorá nás vrátila zo slovenských ilúzií na pôdu medzinárodnej reality, som sa venoval v osobitnom článku: Večne s červeným lampášom? Pripomeniem z neho nasledovné návrhy:

Na moje návrhy (úmyselne ponechávali predsedníctvu dostatočný priestor pri ich úprave alebo pri výbere, ktoré z nich pokladá za únosné s tým, že radikálnejšie asi neprijme) som nedostal odpoveď. Zdá sa síce, že niektorí členovia SBZ si spojovali víťazstvo družstva Lozorna v slovenskej lige s mojou predtým výkonávanou trénerskou prácou z jeho hráčmi, ale urobiť čo len niektoré kroky na podporu a rozšírenie takéhoto mechanizmu nebolo vôle. P-SBZ nebolo ochotné nadiktovať klubom ľubovoľné parametre ohľadom trénerskej práce s mladými hráčmi a ponechalo túto sféru naďalej individuálnej iniciatíve. Za týchto okolností som svoje druhé obdobie práce s juniormi vyhodnotil opäť ako negatívne, pričom kľúčový a rozhodujúci bol neúspech v snahe inštitualizovať a rozšíriť mentorskú základňu pre prácu s mladými hráčmi.

Tretia etapa práce z juniormi začala nenápadne. Mimo pravidelných, viacmenej však skôr priateľských ako odborných tréningov v rámci družstva Lozorna som nemal už žiadne ambície v tomto smere. Objavila sa však možnosť účasti na hrách v Pekingu a P-SBZ potrebovalo osobu, ktorá by sa venovala vytvoreniu a príprave družstva. Navrhnuté poverenie som prijal po dlhšom váhaní, avšak keďže som sa domnieval, že základ družstva je prakticky vytvorený, tak som napokon prikývol. Bol to však nesprávny odhad, lebo nominácia družstva bola napokon náročná úloha a riešenie zabralo nielen neúmerne veľa času.
 

 Problémy s nomináciou (a účať na ME v Pau) poznamenali aj samotnú odbornú časť prípravy. Prípravu juniorov som viac než bolo osožné ponechal na samotných hráčov, čo sa okamžite odzrkadlilo v nižšej tréningovej náplni niektorých z nich. Napriek tomu juniorské družstvo dosiahlo v Pekingu najlepší výsledok slovenského bridžu na medzinárodnom poli (podľa samotných hráčov mohol byť výrazne lepší). Vzhľadom na to možno viac potešili vedľajšie úspechy: výborný výsledok páru Sidor-Albrycht v Butlerovom hodnotení a finálová účasť páru Tomčáni-Albrycht v súťaži párov. Oba úspechy sú teda spojené z Albrychtom, ktorý týmto potvrdil úlohu ťahúňa v družstve.
 

 Existuje dôvod, prečo všetky tieto veci spomínam. Aj keď nominácia bola v mojej kompetencii, o jej jednotlivých problémoch a krokoch som pravidelne informoval P-SBZ alebo prezidenta P-SBZ za účelom konzultácie ohľadom ich riešenia. Napriek tomu som sa stal predmetom opakovaného útoku, v rámci ktorého bola moja práca z juniormi mimo iného označená za deštrukciu slovenského juniorského bridžu a ja za jeho škodcu.

 Tretia etapa mimo tejto ďalšej znechucujúcej epizódy nepriniesla nič nového. Stále som presvedčený, ze metóda mentorov je nutným a potrebným nástrojom pre kvalitativny rozvoj mladých hráčov, že je osožnou a integrálnou nadstavbou kurzov pre začiatočníkov a zároveň sieťou, ktora zachytáva samoukov a rôznych neorganizovaných jedincov objavujúcich sa prevažne na BBO.

Mojím základným cieľom bolo vytvoriť podmienky na skvalitnenie hry mladých hráčov. Skvalitnenie hry mladých hráčov a skutočnosť, že sa mimi niekto zaoberá, pokladám za podmienku, ktorá ich ku hre skutočne pripúta a viedla by ku zníženiu počtu ľudí, ktorí sa síce niečo naučia o bridži, ale potom sa mu väčšinou prestanú venovať, prípadne sa mu venujú len náhodne a teda aj výkonnostne biedne. Stále som presvedčený, ze metóda mentorov je nutným a potrebným nástrojom pre kvalitativny rozvoj mladých hráčov. Domnievam sa, že od roku 2005 mohli kluboví mentori vychovať prinajmenej 7-8 hráčov, ktorí by už na rozdiel od minulosti aj začínali bridžu rozumieť a nešlo by len o ekvivalent povrchnej znalosti pravidiel a toho, ktorá karta je najvyššia a berie daný zdvih. Za desať rokov mohla na Slovensku vzniknúť generácia mladých hráčov slušnej výkonnosti s vybudovaným pozitívnym vzťahom ku bridžu, praktická záruka ďalšieho rozvoja bridžu. A to už nehovorím o tom, že takýto hráč je schopný a ako zopár existujúcich príkladov aj ukazuje, tak je aj ochotný učiť ďalších hráčov. Tento spôsob výchovy mladých hráčov som chcel najprv presadiť ako dobrovoľnú metódu, pričom som dúfal, že získam nasledovníkov. Keď sa tak nestalo, tak som navrhol kroky, ktoré by kluby viazali k nejakej forme tréningov a podpore mladých hráčov.
 

Spomenuté návrhy boli zamietnuté. Istým spôsobom je to pochopiteľné. Je asi naozaj diskutabilné prijať kontraverzný návrh o povinnej učasti mladých hráčov v prvoligových družstvách. Ale neprijať žiaden návrh a teda ani len neskúsiť, či by to predsa len nebolo možné, je neakceptovateľné a pokladám to za nepochopiteľný postup. Kuriózne potom je ak sa v oficiálnom hodnotení tohto roku dokonca objavila kritika družstva Lozorna, že v poslednom ročníku I.ligy dalo málo príležitostí mladým hráčom. K tomu niekoľko poznámok. Kľudne môžem oznámiť, že náš plán bol iný, chceli sme im dať viac príležitostí, ale nevyšlo to. Ale nech bolo ako bolo, je to čiste vec družstva Lozorna a jeho hráčov, lebo družstvo samozrejme neporušilo žiadny oficiálny predpis a ani žiadne oficiálne alebo neoficiálne dohody. To je jedna vec, prečo sa táto téma nemala objaviť v oficiálnom hodnotení. Rovnako prekvapujúce je, že sa kritizuje družstvo Lozorna, družstvo, ktorého hráči sa  venujú systematickej mentorskej práci s mladými hráčmi za účelom zkvalitnenia ich výkonnosti a zároveň sa mlčí o iných družstvách, ktoré v tomto smere nič nerobia. Avšak táto kritika obsahuje aj pozitívne posolstvo. Ukazuje, že je zrejmé, že účasť mladých hráčov v I.lige prospieva tejto súťaži a že je teda želateľná. Ak je to tak, tak potom nechápem, prečo SBZ neprijme žiadne opatrenia na posilnenie tohto stavu. Načo sa SBZ spolieha? Na zázrak? Na aký? Žiadny zázrak sa konať nebude. Slovenský bridž je prestárnutý. Potrebuje mladú krv a preto treba kluby donútiť ku práci s mladými hráčmi. Nestačia však len kurzy pre začiatočníkov, i keď sú samozrejme nutné, nenahraditeľné a neoceniteľné. Musí ešte existovať nadstavba nad kurzami pre začiatočníkov, nadstavba venujúca sa rozvoju hráčskych schopností hráčov.
 

Z tejto ideje sa mi nepodarilo na pôde P-SBZ presadiť nič. 5 rokov snahy pokladám za dostatočné dlhé obdobie na takúto snahu. Treba ju zanalyzovať:

Pokiaľ platí prvý bod, tak len blokujem reálnejšie postupy pri práci s mladými. Pokiaľ platí druhý bod, tak len SBZ poskytujem alibi, že sa na jeho pôde systematicky pracuje s mladými hráčmi. Oba body vedú neúprosne k tomu istému záveru: akúkoľvek inštitucionálnu prácu s juniormi na pôde SBZ musím ukončiť.

Záver
Tón tohto môjho článku a celkové negatívne hodnotenie päťročného obdobia ako neúspešného bude možno podľa niektorých čitateľov príliš kritické. Je to otázka zorného uhla, samozrejme. Zo systémového hľadiska sa nepodarilo splniť ani jeden z mojich cieľov ohľadom vytvorenia systému bridžových mentorov a preto z tohto hľadiska hodnotím moju prácu z juniormi ako neúspešnú. Na druhej strane to však neznamená, že ľutujem vynaložený čas a vynaložené úsilie. Naopak. Pri práci z juniormi som prežil jedno z mojich najlepších bridžových období, ktoré pokladám hlavne po ľudskej stránke za výrazne obohacujúce a podobnú skúsenosť môžem každému len doporučiť. A napriek frflaniu smerom ku P-SBZ zameranému hlavne na neochotu predsedníctva podniknúť tlak na kluby a stojaté vody v nich, v skutočnosti dobre viem, že mi pri mojej práci držali palce. A za to im iste patrí vďaka.