Začiatkom tohto roku vyzeralo zloženie reprezentácie inak. Družstvo bolo na sústredení v Izraeli a všetko vyzeralo, že pokojnej príprave nič nebráni. Po návrate došlo k porušeniu dohody, vzťahy medzi členmi družstva ostali naštrbené a následne sa herná nepohoda páru Henc-Velecký preniesla aj do výsledkov tohto páru počas jarného prvoligového sústredenia. Krízu zavŕšila neúčasť Mariána Henca na Veľkej cene Košíc.
 

Ponúknutej príležitosti sa chopil Juro Kvoček, vo dvojici s Veleckým zaradili v príprave vyšší prevodový stupeň a tento (riskantný?) krok vyšiel. Napriek dvom úvodným ťažkým porážkam a 1-2 nedorozumeniam v ďalšom priebehu súťaže mal pár Kvoček-Velecký po 14 zápasoch a 224 rozdaniach v butleri kladný výsledok. Pre niekoho je to zadosťučinenie za aktivitu, počas ktorej Jura pritiahli k bridžu, pre kapitána je to odmena za kaučing, ktorým sa Jurovi dlhodobejšie venoval, pre P-SBZ je to odmena za dôveru. Pre samotného Jura je to doping: zažil veľkých hráčov, tvoril atmosféru v tíme, urobil nadpriemerný výsledok. Doping, ktorý sa do tela dostáva po skončení súťaže, vydrží roky a je povolený.
 

Aj preto hral v Lille Juro Kvoček.
 

Pri vyhodnotení reálnych možností SBZ nie je v našich silách, aby sme finančne podporili v jednom roku účasť slovenskej reprezentácie aj na Majstrovstvách Európy tímov aj na Hrách duševných športov. To nám v P-SBZ bolo viac-menej jasné už začiatkom roka, keď sme nevedeli, kde tieto podujatia budú. Majstrovstvá Európy sa presunuli z Grécka, ktoré sa vzdalo ich organizácie, do írskeho Dublinu a Hry duševných športov tiež zmenili krajinu: namiesto Londýna, či iného mesta vo Veľkej Británie nás prichýlil francúzsky Lille. Z pohľadu SBZ pre Lille rozhodli vo výraznej miere finančné argumenty: nižšie štartovné (a neochota EBL urobiť s tým niečo v Dubline) a aj nižšie náklady dopravu. Keď Slovensko nenahlásilo tím do Dublinu, tak mi volal člen exekutívy EBL, či som nezabudol na termín, potom mi písal p. Aubry, prezident EBL, kde sa pýtal ešte raz na príčiny našej neúčasti, písal mi šéf írskeho zväzu, či môže pre nás niečo urobiť. Viem si predstaviť, že po pravidelnej a stabilnej účasti Slovenska na vrcholných podujatiach EBL od roku 2007 sa s nami „počítalo“, ale rozpočet jednoducho nepustil.
 

Druhým argumentom bolo zapracovanie nového člena do družstva, niekoľko týždňov naviac pre prípravu a očakávanie (aj) slabších družstiev v základnej skupine. Všetko spolu nám dávalo nádej na lepšie záverečné umiestnenie, než by družstvo v rovnakom zložení mohlo dosiahnuť v Dubline.

Aj preto reprezentácia v Open kategórii súťažila v Lille.

 

Ako účastník oboch olympiád môžem porovnávať. V Pekingu bolo viac účastníkov, k čomu, podľa mňa, prispeli dve okolnosti: po splnení určitých podmienok sa neplatilo vložné a obdobie pred finančnou krízou. Pri porovnaní výsledkových listín prišlo do Lille oveľa menej športovcov, a to vo všetkých športoch. Len napríklad v bridži úplne vypadli tri mládežnícke kategórie: do 21, do 26 a do 28 rokov, v ktorých sa v Pekingu rozdávali cenné kovy.
 

V Pekingu to boli viac „hry“, lebo skoro o všetko vedľajšie sa starali organizátori. Počnúc odporúčaniami na zvýhodnené lety zmluvného prepravcu a kyvadlovú dopravu z letiska, cez bezplatné ubytovanie a stravu v olympijskej dedine až po bohaté ponuky (plateného) sprievodného programu. Teraz si dopravu, ubytovanie a aj stravu riešili účastníci vo vlastnej réžii.
 

V Pekingu mali jednotlivé športy k sebe akosi bližšie. Myslím v tom zmysle, že kým sa bridžista presunul do zatvorenej miestnosti, tak prešiel popri sále, kde sa hrala dáma a čínsky šach, v go sa súťažilo presne o poschodie vyššie, pri paneloch s výsledkami sa pristavovali aj športovci v ostatných disciplínach a v čase hracích kôl sa dalo s nimi debatovať (v čase medzi kolami, keď na každom kroku bol nejaký hlúčik, v ktorom sa preberali výsledky práve odohratého kola, to v mixe jazykov a temperamentov pochopiteľne nešlo) na rôzne témy. V Lille som bol iba necelé 4 dni, ale živého športovca z inej disciplíny som nestretol. Chvíľu som pochyboval, či ostatné súťaže vôbec prebiehajú, ale bol som ubezpečený, že orientačné šípky pre ne nie sú na stĺpoch iba pro forma a že výsledky a fotografie v bulletinoch IMSA sú reálne.
 

V Lille som sa zúčastnil konferencie WBF. Príprava vedenia WBF šla do detailov: vopred sme dostali program, výročnú správu prezidenta WBF a podrobný výpis z účtovníctva WBF za roky 2010 a 2011. Výročnú správu nájdete v plnom znení napr. na http://www.worldbridge.org/tourn/Lille.12/microSite/Bulletins/Lille.2012.Bulletin.[3].pdf (strany 14a 15). V programe sme pri tomto bode mali uvedené, že po prečítaní správy čestný prezident WBF poďakuje p. G. Ronovi za dlhoročnú prácu a delegáti pridajú ‘standing ovation’. Prítomní si túto časť dokumentu zjavne neprečítali a dlhoročnú prácu p. prezidenta sme si uctili posediačky. V spleti čísel, ktoré predložil pokladník WBF , udiera do očí +/- vyrovnaný pomer medzi fixnými príjmami (hlavne členské) a fixnými výdavkami (hlavne zabezpečenie chodu kancelárií a nákup externých služieb) a na druhej strane obrovský rozdiel medzi variabilnými príjmami a variabilnými výdavkami v roku 2011 vo výške plus 230 tisíc dolárov, ktorý sa približne kryje s hospodárskym výsledkom jedinej akcie: Majstrovstiev sveta družstiev vo Veldhovene (bez účasti Slovenska). Mládežnícky kongres v Opatiji skončil napríklad deficitom 15 tisíc dolárov.

Termínový kalendár WBF je v súťažiach dospelých (Open, Women, Senior) aj mládeže jasný do roku 2016, pri niektorých súťažiach však chýba miesto. WBF rokuje buď s viacerými kandidátmi alebo hľadá potenciálneho záujemcu na usporiadanie. Pred konferenciou za mnou prišli dvaja predstavitelia WBF s otázkou, ako sa Slovensko stavia k organizovaniu mládežníckeho kongresu v budúcnosti. Evidentne dobrý dojem, ktorý sme si urobili v roku 2006 v Piešťanoch, pretrval.
 

V diskusii sa delegáti dotkli už notorickej otázky výšky vložného, na ktorú vedenie WBF odpovedalo dobre nacvičenou frázou, že túto pripomienku vezme do úvahy a bude sa jej na svojich zasadnutiach venovať.
 

V sobotu večer podával p. Rona slávnostnú večeru. Prostredie bolo exkluzívne a tomu zodpovedal aj jedálny lístok. V neformálne vedených rozhovoroch som vnímal problém obmedzených zdrojov viacerých bridžových zväzov. Napríklad škótsky zväz hradil účasť svojej výpravy na Majstrovstvách Európy, tam reprezentovali Škótsko najlepší, kým v Lille v základnej skupine s nami štartovalo družstvo tvorené samoplatcami. Ktovie, aká by bola reakcia, keby som sa Škótom „pochválil“, že mňa vyšla cesta z Bratislavy do Lille a späť na 70 EUR.
 

Vôbec typické pre účastníkov z menších európskych krajín, bol prístup, že buď neprišli v najsilnejšej zostave, alebo poslali mladšiu generáciu hráčov alebo neprišli vôbec. A šéfovia zväzov sa túto skutočnosť ani nesnažili zahmlievať. Od tohto konštatovania je iba krok k úvahám o budúcnosti tejto súťaže s ambíciou vrcholného podujatia a sviatku najlepších olympionikov v duševných športoch. V ktorej krajine sa Hry duševných športov uskutočnia o štyri roky, či to bude v Južnej Amerike (ak nepočítam bridž a šach, tak v ostatných 3 športoch som teraz napočítal z Latinskej Ameriky 6 účastníkov, 5 z Brazílie a 1 z Kostariky, všetci v go) a či vôbec, na to teraz nedokázal nikto z povolaných odpovedať. Uvidíme, či sa prianie šéfa a otca myšlienky Olympiády duševných športov, p. Josého Damianiho, na stretnutie v Riu (pozri strana 6 v http://www.worldbridge.org/tourn/Lille.12/microSite/Bulletins/Lille.2012.Bulletin.IMSA.[14].pdf) podarí naplniť.
 

V Lille malo Slovensko zastúpenie iba v bridži (v Pekingu sme sa stretli aj s hráčmi go a šachu). Pri hodnotení nášho družstva sme teraz s podstatne omladeným tímom a iba vo štvorici dosiahli lepší priemer na zápas než v Pekingu, kde sa zišla výkonnostne porovnateľná konkurencia. Poučenie: pre kvalitu bridžového páru, a tým myslím kvalitu overiteľnú v medzinárodných podmienkach, sú dôsledne prepracovaný systém a poctivá teoretická príprava dôležitejšie ako skúsenosti zo slovenských turnajov alebo dlhoročná zohratosť.