28. mája ohlásila pani Maria Teresa Lavazza, že po ME v Dubline (12 - 23. júna 2012), nezávisle od výsledkov talianskej reprezentácie na tomto podujatí, opustí talianske reprezentačné družstvo, vzdá sa funkcie nehrajúcej kapitánky talianskej reprezentácie. Táto správa vzbudila veľkú pozornosť na bridžových serveroch a tak snáď nezaškodí, ak sa jej budeme trochu venovať aj my. Skúsim pre našich čitateľov popísať dlhšiu trvajúcu a prehlbujúcu sa krízu v talianskom bridži, ktorá napokon (predbežne) vyvrcholila takýmto spôsobom. Zároveň sa skúsim zamyslieť nad dôsledkami tohto kroku.
 

História talianskeho bridu je veľmi zaujímavá, odohráva sa v akýchsi zhruba 20 ročných periódach. Taliansky bridž dal svetu dve ojedinelé družstvá. Družstvo zvané Blue team dominovalo svetovému bridžu temer 20 rokov, zhruba od roku 1957 do roku 1975. Členovia tohto družstva sa stali nielen legendami, ale doslova uctievanými bridžovými bohmi. Žiadne čudo, vyhrali napríklad majstrovstvá sveta spolu 13krát, z toho 10 krát za sebou. Potom nastala 20 ročná medzera, avšak od polovičky devädesiatych rokov sa zformovalo nové talianske bridžové družstvo hrajúce hlavne pod menom Lavazza, dominujúce temer podobným spôsobom ako Blue Team, hlavne na európskej scéne, kde vyhralo 8 z posledných 9 majstrovstiev Európy. Zdá sa však ako keby nadchádzal koniec tejto druhej talianskej éry. Kým éru prvého družstva ukončili predovšetkým športové okolnosti spojené s vekom hráčov a ich nasýtenosťou úspechmi, tak potenciálny koniec súčasnej éry je spojený s aférami a vzájomnými rozpormi hráčov, pričom tieto rozpory zasahujú do práce talianskej bridžovej federácie a majú aj negatívny medzinárodný ohlas.

Súčasné talianske družstvo vedie od roku 2001 M.T.Lavazza. Pani Lavazza sa začala bridžu po organizačnej stránke venovať koncom 80-tych rokov, keď vytvorila družstvo Lavazza, do ktorého vybrala hráčov (napríklad Versace sa stal členom družstva vo veku 15 rokov) a pre družstvo sa vždy snažila vytvoriť najlepšie podmienky. Jedna z hviezd talianskeho bridžu Norberto Bochci tvrdí, že 50% úspechu vytvárala pani Lavazza práve tým, že družstvo malo výborné podmienky a hralo v dobrej atmosfére. Družstvo Lavazza získalo na domácej a zahraničnej scéne nebývalé množstvo úspechov. Zároveň sa jeho hráči stali alebo už boli členmi talianskej reprezentácie. A pani Lavazza sa stala pred 11 rokmi jej kapitánkou. Bola pravdepodobne jedinou ženskou kapitánkou národného open družstva a ak nebola jedinou, tak určite je jedinou, ktorá bola takto výrazne úspešná.
 

Po niekoľkých rokoch úspechov sa však veci začali kaziť. Zhodou okolností aj preto, lebo do talianskeho bridžu vstúpili ďalšie peniaze, ďalší sponzori (Angelini, Zaleski, Burgay), ďalší ľudia s túžbou po úspechu. Pár Lauria-Versace, jeden z najlepších párov sveta a opora talianskeho reprezentácie, začal svoju púť medzi družstvami Angelini, Zaleski, Cayne a Lavazza, pričom svoju úlohu hrali nielen rôzne osobné priority, ale skoro iste aj financie. Zároveň sa tento pár dostával do sporov s párom Fantoni-Nunes, pokladaným podľa rebríčkového postavenia za svetovú bridžovú jednotku. Kritike bol podrobený licitačný systém páru Fantoni-Nunes ako aj ich neochota hrať v rámci prípravy počítačový bridž. Dobrá atmosféra v družstve, nevyhnutný to predpoklad dobrého výsledku, sa začala droliť. Rozpadol sa pár Bochci-Duboin, vznikli miesto neho 2 nové páry. Bochci začal hrávať z jedným najväčších talentov svetového bridžu, Argentíncom Mandalom, skvelým hlavne v card play, ktorý získal aj talianske občianstvo. Duboin vytvoril nový pár so Sementom a herne sa im darí nad očakávanie. Družstvo sa nezdá výkonnostne slabšie, ale bývalá dobrá a tvorivá atmosféra je preč. A keď na ME v Pau v roku 2008 opustil talianske družstvo po deviatich úvodných kolách tam prekvapivo nominovaný Angelini (zašpekulujem: možno pri jeho nominácii šlo o zmierovacie gesto od Lavazzy alebo tlak od Lauriu, ktorý presadil nomináciu svojho priateľa), začalo byť aj verejne známe, že talianskym špičkovým bridžom lomcujú ťažko riešiteľné problémy. Úplne otvorene kríza vyvrcholila, keď pár Fantoni-Nunes nebol v roku 2010 nominovaný na ME v Ostende, pričom nehral ani na predošlých ME v Pau. Bolo jasné, že takáto situácia je neúnosná a že sa musí urgentne riešiť. Avšak následné vyhlásenie tohto páru, že bude v budúcnosti reprezentovať Monaco v rámci Zimmermanovho sponzorského projektu, miesto riešenia pripomínalo skôr rozťatie gordického uzla. Ku tomuto stavu a jeho príčinám sa vyslovili prakticky všetci talianski reprezentanti. Tieto rozhovory síce ponúkli širšie informácie o príčinách tohto rozvodu, avšak nezanedbateľným dôsledkom odchodu tohto páru bolo určite významné oslabenie pozície reprezentačnej kapitánky spojené z obviňovaním, že zbavila taliansky bridž jej najlepších hráčov.

Veľa prekvapivých informácií priniesli aj viaceré rozhovory s Norbertom Bocchim (tu alebo tu). Bocchi - oddaný prívrženec pani Lavazzy, ktorý jej prínos pre taliansky bridž pokladá za významnejší ako bol voľakedajší podiel kapitána legendárneho Blue teamu Alberta Perrouxa - sa v nich vyjadroval otvorene a zároveň veľmi kriticky o situácii v talianskom bridži. Čitateľ sa takto napríklad dozvedel, že talianskemu družstvu na medzinárodných podujatiach z domácich málokto fandí. Norberto zároveň kritizoval úroveň talianskeho bridžu, keď medzi iným povedal, že po odchode páru Fantoni-Nunes zostalo v Taliansku šesť hráčov medzinárodnej úrovne a ostro odsúdil pripravenú zmenu kvalifikačného systému do reprezentácie ako neúčelnú. Bez ohľadu nato, či šlo o pravdivé alebo o nadsadené vyjadrenia, nemohli zostať bez odozvy a určite priliali oheň do ohňa. Je zrejmé, že v talianskom bridži - aj vďaka iným konfliktom, nielen ohľadom reprezentácie - vznikla veľmi napätá situácia, ktorá napokon vyvrcholila ohlásenou rezignáciou pani Lavazzy z jej funkcie.
 

Čo sa skrýva za rezignáciou talianskej kapitánky? Čo bolo jej hlavnou príčinou? Nepochybne únava zo vzniknutej situácie, ktorá sa premietla do straty motivácie pokračovať ďalej. Pani Lavazza je známa nielen ako kvalifikovaná hráčka, ale aj ako dobrá a rozhodná manažérka. Je ťažké kvalifikovane posúdiť jej podiel na vzniknutí krízy okolo talianskej reprezentácie, ale asi všetci chápeme rastúcu nechuť pokračovať v práci v pretrvávajúcej nežičlivej atmosfére. Talianske družstvo bude v Dubline pre svoju kapitánku istým spôsobom stavať pomník. Ak Taliani vyhrajú, tak to bude odchod s fanfárami. Ak nevyhrajú, nič zlého sa nestane, ale rôzne reči okolo neúspechu budú. A čo bude po Dubline? Myslím, že družstvo Lavazza bude ešte istú dobu pokračovať vo svojom ťažení, avšak zároveň budú silnieť objektívne a subjektívne odstredivé tendencie (čo naznačuje aj skutočnosť, že Lauria nebude hrať v Lille), ktoré napokon víťaznú éru Lavazzy ukončia. Ale ako každá predpoveď, aj táto môže byť úplne mylná.