Z histórie slovenského bridžu III. |
![]() |
Nedeľa, 15 Apríl 2018 09:22 |
Úspešný príbeh košických súťaži v sedemdesiatych rokov minulého storočia nepriamo volal po jeho zopakovaní aj na inom mieste Slovenska, pričom Bratislava a jej silnejúca bridžová základňa bola logickým miestom pre vznik ďalšej súťaže na Slovensku. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim popísať, ako podobný príbeh ako bol príbeh košického turnaja vznikol aj v Bratislave. Je pravdepodobné, dokonca skoro isté, že podobne ako ohľadom košickej súťaže, tak aj niektoré uvedené informácie týkajúce sa bratislavskej súťaže, nebudú presné a že iné dôležité informácie - nakoľko ich autor textu nepozná - budú chýbať, na druhej strane však dúfam, že čitatelia ocenia servis o tom, kedy sa tieto súťaže hrali, koľko mali zhruba účastníkov a kto bol ich víťazom, pričom pozornosť sústredím na výsledky slovenských (prípadne československých) hráčov. V Bratislave sa v tomto období hrával bridž na viacerých miestach, napríklad ako krúžok v chemických závodoch Juraja Dimitrova, neskôr vznikla podobná základňa v rámci odborárskej činnosti v chemickom gigante Slovnaft. Bohatým klubovým životom sa žilo aj na vysokých školách. Jeden z priekopníkov vysokoškolského bridžu M. Proškovec viedol krúžok na internáte Mladá garda, pričom sa mu podarilo vydať dokonca vlastnú a kvalitnú učebnicu. Ešte bohatším životom možno žil bridžový krúžok na internátoch v Mlynskej doline, kde aktívne pracovalo viacero študentov (napríklad J. Slabeycius). V tom čase sa hrávali samostatné vysokoškolské študentské alebo mládežnícke súťaže, ktoré mali desiatky účastníkov - napríklad majstrovstvá Československa hrané v internáte na Horskom parku. Hrávalo sa aj v internáte Juraja Hronca, napríklad presne viem, ze sme tam hrali bridž 28. marca 1969, lebo v tento deň sme porazili Rusov v hokeji a po zápase sme hrali bridž, ja však som poslúchol volanie "ulice" a šiel víťazstvo oslavovať do sprievodu, kým ostatní zostali hrať karty (a na rozdiel odo mňa neokúsili rany obuškom, ktorými pohotovostné jednotky oslávencov rozohnali). O bridž sa zaujímali aj viacerí dobrí šachisti, existoval aj bridžový krúžok na chemicko technologickej fakulte a veľa sa hrávalo súkromne (dlhé roky som chodil z NZ do Bratislavy na takéto stretnutia), takže herná základňa v Bratislave sa významne rozrástla a skvalitnela. Nie je účelom tohto textu popísať toto obdobie, ale aspoň (bez akéhokoľvek nároku na kompletnosť) spomeniem niektoré mená, ktoré v tomto období (šesťdesiate a sedemdesiate roky) prispeli ku rozvoju bratislavského a teda aj slovenského bridžu (Kováč, Macko, Velgoš, Brešťák, Šnábl, Tatranský, Mokráň, Okoličániová).
V ročníku 1979 sa súťaž hrala 7-8. apríla za účasti 104 párov. Ku zvýšenemu počtu prispela zvýšená poľská účasť, ktorá sa na rozdiel od minulého ročníka už venovala hre a nie provokačným protestom. Významý úspech zaknihovala pražská dvojica Štulc (neskorších rokoch NPC československej a českej reprezentácie) - Voráček (nezabudnuteľný Venca bol hlásateľom myšlienky, ze najlepšie bridžové družstvo by bolo Voráček, Voráček, Voráček a Voráček, čím sa ale v podstate ani veľmi nelíšil od 99percent iných hráčov, ktorí nadhodnocujú svoju výkonnosť :)), medzi najlepších desať sa naše páry tentoraz podľa mojich zdrojov nedostali. Ďalší ročník sa hral 26-27. apríla 1980 za účasti 80 párov (polovička z Maďarska, 4 páry z Poľska). Vyhrala maďarská dvojica Végh-Szirmay, tretím miestom vynikajúci úspech zaknihovala domáca dvojica Mokráň-Tatranský. Do prvej desiatky sa ešte dostala dvojica Šnábl-Velecký na štvrtom mieste. V roku 1981 sa hralo 3-5. apríla a súťaž rozšírila aj o súťaž družstiev. Tej sa zúčastnilo dokonca 33 družstiev. Vyhralo vtedy silné maďarské družstvo Pronievicz, do prvej desiatky sa dostali len maďarské a poľské dvojice. Súťaž párov za úcasti 118 párov (!!) vyhrala legendárna brnenská dvojica Hanke-Leitner, úspech brnenského bridžu podčiarklo deviate miesto dvojice Picmaus-Zoubek. Do prvej desiatky sa ešte dostala pražská dvojica Literák-Kopřiva na piatom mieste. Poznámka: pozorný čitateľ si asi všimol, že súťaže družstiev pravidelne končili úspechom zahraničných, prevažne maďarských družstiev. Dôvod? Nielen vyššia herná kvalita (a to ešte skutočná maďarská špička ako Dumbovich&spol. na naše súťaže nechodila), ale aj výrazne vyššia skúsenosť, nakoľko maďarskí hráči mali za sebou množstvo domácich súťaži tohto druhu a zároveň sa na rozdiel od našich hráčov pravidelne zúčasťňovali súťaží v Rakúsku (hlavne Viedeň), v Juhoslávii (hlavne Pula), ale aj takých lukratívnych miestach ako boli Benátky (páraky sa tam vtedy hrávali so 600 pármi), Monte Carlo alebo Cino del Duca. Tejto hernej rutine sme našimi zvyklosťami získanými v hraniciach od Šumavy k Tatrám nemohli reálne konkurovať. O súťaži konanej v roku 1982 v dňoch 1-4. apríla nemám informácie.Nasledujúci ročník v roku 1983 súťaž párov(86) vyhrala pražská dvojica Jirout-Otevřel, do prvej desiatky sa dostala ešte pražská dvojica Havel-Erde. Mimo hlavného páraku sa ešte hral Patton, v ktorom uspeli ako obyčajne maďarské družstvá, kým v tzv. bleskovom páraku linku NS vyhrala dvojica Filip-Henc a linku EW brnenská dvojica Fiala-Zoubek. V roku 1984 súťaž družstiev(33) aj súťaž párov(76) vyhrali maďarskí hráči. Ďalšie ročníky Pohára oslobodenia sa už nekonali. Pokusy nadviazať na toto obdobie v roku 2009 tzv. Veľkou cenou Bratislavy (15 párov) alebo tzv. Danubius pohárom v roku 2015 (14 párov) boli len jednorázové, takže ťažko mohli uspieť.
Druhou zaujímavosťou, na ktorú si spomínam, bola technická príprava súťaží a spočítanie výsledkov. V tom čase sa aj v socialistických krajinách začínali používať počítače (šlo v drvivej väčšine o nelegálne klony západnych počítačov) a tento trend sa objavil aj na bratislavských súťažiach, pričom kľúčovú úlohu pri uplatňovaní výpočtovej techniky zohral Robert Vašíček. Prvou lastovičkou z tohto hľadiska bolo generovanie počítačových rozdaní. Samozrejme, jedna vec bolo rozdania vygenerovať, druhá vec dostať ich ku hráčom. Na to sa používali rôzne metódy, od ručnej prípravy takýchto rozdaní pred súťažou až po kombináciu duplovania pripravených rozdaní pre ďalšie sekcie - rozdanie sa pripravilo len raz, hráči po jeho odohratí pripravili jeho kópie pre 2 či 3 alebo aj 4 ďalšie sekcie. To znamenalo isté predĺženie prvého kola, ale benefity z tohto postupu boli evidentné. S generovaním počítačových rozdaní bola spojená aj niekoľkoročná legenda o singl kráľoch, podľa ktorej počítačové rozdania nie sú generované podľa pravdepodobnosti a napríklad singl krále sa vyskytujú oveľa viac ako v "bežnom" zivote, takže Robert musel štatistikami z generovaných rozdaní presvedčiť verejnosť (aj mňa :)), že rozdania sú generované v zhode s pravdepodobnosťou. Kým pri generovaní rozdaní šlo skôr o pikantný problém, tak výpočet výsledkov súťaže predstavoval v tom čase serióznu úlohu. Keďže o bridgematoch nebolo ani chýru, tak sa výsledky zapisovali ručne do zápisových lístkov. Následné spočítanie výsledkov vyžadovalo otopovanie týchto zápisov, čo bolo tým komplikovanejšie, čím viac sekcií sa hralo. Druhým krokom bolo prenos otopovaných výsledkov do súhrnnej tabuľky, z ktorej sa určilo poradie. Každý krok bol potenciálnym zdrojom chyby a tak sa občas stalo, že výsledky sa spočítali až niekoľko dní po súťaži - napríklad Maďari raz hľadali jednu chybu vo výsledkoch vtedy najväčšej európskej súťaže sponzorovanej firmou Philip-Morris vyše týždňa. Nebolo teda ojedinelé, že hráč sa výsledky súťaže dozvedel až niekoľko dní po jej skončení - hlavne vtedy, ak sa po jej skončení ponáhľal na vlak. Preto možnosť použiť počítače na spočítanie výsledkov bola vítaná, lebo mimo rýchlejšie dodaných výsledkov sa dali ponúknuť aj kvalitné frekvencie a neskôr otopované privátne zápisové lístky. Ak sa vrátim ku historickému pohľadu na samotnú súťaž, tak ohľadom bratislavskej súťaže je evidentné, že v sebe skrývala veľký potenciál. Myslím, že mnoho z tohto potenciálu bolo dané polohou Bratislavy, ktorá je dobre dostupná pre súťažiach z viacerých krajín. Keďže poloha Bratislavy sa odvtedy nezmenila :), tak tento potenciál spí sťa šipková Ruženka a čaká na toho, kto ho zo spánku preberie. Nie je to ľahké, ale nemalo by to byť nemožné. |